Spoločnosť Granital zaplatila poľnohospodársky poplatok za dovoz tovaru v roku 1972 vo výške určenej platnou vnútroštátnou úpravou, ktorá jej umožňovala použiť priaznivejšiu sadzbu v prípade, ak došlo medzičasom k jej zmene. V roku 1976 však Súdny dvor vo svojom rozsudku z 15. júna 1976 vo veci č. 113/75 (Frecassetti) v rámci výkladu článku 15 nariadenia č. 120/76 rozhodol, že pre určenie výšky tohto poplatku je rozhodujúci deň doručenia dovozného vyhlásenia, a teda vnútroštátna úprava umožňujúca výber priaznivejšej sadzby v prípade jej zmeny sa dostala do rozporu s týmto rozhodnutím. Talianske orgány v roku 1977 preto uložili spoločnosti Granital povinnosť zaplatiť vyšší poľnohospodársky poplatok, v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. Proti tomuto rozhodnutiu spoločnosť Granital namietala a dovolávala sa príslušnej vnútroštátnej úpravy.
Počas súdneho konania nadobudol účinnosť dekrét prezidenta republiky č. 695 z 22. septembra 1978, ktorý v článku 1 ustanovuje, že ak dôjde k zmene colnej sadzby po prijatí dovozného vyhlásenia, oprávnený môže žiadať, aby sa použila priaznivejšia colná sadzba, pokiaľ tovar ešte nebol prenechaný dovozcovi a pokiaľ nejde o poľnohospodárske platby. Podľa článku 3 tohto dekrétu zmena úvodných ustanovení k colnému sadzobníku podľa článku 1 tohto dekrétu nadobúda účinnosť 11. septembra 1976, pričom v ten istý deň bol v Úradnom vestníku ES uverejnený rozsudok Súdneho dvora vo veci Frecassetti. Tento dekrét, ktorý zohľadňoval toto rozhodnutie Súdneho dvora, sa teda na spoločnosť Granital nevzťahoval.
Dôvodom namietaného nesúladu napadnutého dekrétu s článkom 11 talianskej ústavy bolo porušenie zásad zakotvených v článkoch 177 a 189 zmluvy o EHS. Napadnutý dekrét bol konkrétne v rozpore so zásadou bezprostrednej účinnosti nariadení orgánov EHS, ktorá je zakotvená v článku 189 zmluvy o EHS, a so zásadou spätnej účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora, vyplývajúcou z článku 177 zmluvy o EHS.
Otázka ústavnosti tohto dekrétu bola vznesená v súvislosti s tým, že podľa vtedajšej judikatúry sa ustanovenia zákona, ktoré sú rozpore s komunitárnym nariadením, nemôžu považovať za neplatné alebo neúčinné, ale len za protiústavné. Preto bola napadnutá ústavnosť tohto dekrétu pre jeho nesúlad s článkom 11 talianskej ústavy.
Výrok rozhodnutia
Ústavný súd [Talianskej republiky] vyhlasuje otázku ústavnosti článku 3 dekrétu prezidenta republiky č. 695 z 22. septembra 1978, vznesenú […] Súdom v Janove s odkazom na článok 11 Ústavy [Talianskej republiky] a v súvislosti s článkami 177 a 189 Rímskej zmluvy, za neprípustnú.
Odôvodnenie
Ústavný súd v súvislosti so vzťahom komunitárneho práva a vnútroštátneho práva odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, podľa ktorých nariadenie EHS má prednosť pred ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré sú s ním v rozpore, pokiaľ nemožno tento rozpor odstrániť výkladom vnútroštátneho práva v zmysle prezumpcie súladu vnútroštátnej a komunitárnej úpravy. Poukázal však na to, že je relevantné, či nariadenie bolo prijaté skôr alebo ako vnútroštátna úprava. V prvom prípade je potrebné považovať vnútroštátnu normu za „zrušenú neskorším a odporujúcim ustanovením komunitárneho nariadenia, ktoré musia vnútroštátne súdy aplikovať.“ Podľa judikatúry ústavného súdu pôsobí tento zrušovací účinok spätne, „ak komunitárna norma potvrdzuje úpravu s rovnakým predmetom, ktorú ešte pred nadobudnutím účinnosti odporujúcej vnútroštátnej normy prijali orgány EHS.“ V tomto prípade sa vnútroštátne normy považujú za zrušené „okamihom ich nezlučiteľnosti so skoršími predpismi Spoločenstva, ktoré boli prebraté do nového nariadenia.“
Ústavný súd konštatoval, že v prípade, ak je vnútroštátny zákon v rozpore s komunitárnou normou, ktorá má prednosť, sa má podľa judikatúry za to, že tento zákon je v rozpore s článkom 11 talianskej ústavy a možno ho teda zrušiť iba na základe rozhodnutia o jeho neústavnosti. Tento záver sa ústavný súd rozhodol prehodnotiť. Poukázal na svoje rozhodnutie vo veci Frontini, v ktorom charakterizoval komunitárny právny poriadok a vnútroštátny právny poriadok ako dva autonómne a odlišné systémy, ktoré sú koordinované podľa rozdelenia právomocí, ktoré stanovuje a garantuje Zmluvy. Ústavný súd tiež uviedol, že vo svojom rozhodnutí vo veci Frontini po prvýkrát konštatoval prednosť nariadenia pred vnútroštátnym zákonom a že toto kritérium treba posudzovať v kontexte tohto rozhodnutia, teda v súvislosti so zásadou, podľa ktorej sú tieto dva právne poriadky odlišné a súčasne koordinované. Akceptácia tejto zásady predpokladá, že komunitárne pramene práva sú súčasťou iného právneho poriadku, ako je vnútroštátny právny poriadok. Normy tohto iného právneho poriadku sa na základe článku 11 talianskej ústavy priamo uplatňujú na území Talianska, ale nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, a teda logicky sa nemôžu posudzovať podľa systémov riešenia rozporov medzi normami vnútroštátneho práva. V tomto zmysle treba podľa ústavného súdu vykladať konštatovanie, ku ktorému dospel vo svojom rozhodnutí vo veci ICIC, že „vnútroštátna norma neustupuje komunitárnej norme, a to na základe príslušného stupňa odlišnosti.“
Ústavný súd ďalej bližšie vysvetlil vzťah týchto dvoch právnych poriadkov. Uviedol, že právna úprava obsiahnutá v nariadení EHS sa má uplatňovať bezprostredne na území Talianska, rovnako ako na území každého iného členského štátu. Vnútroštátny právny poriadok sa tejto právnej úprave otvára a umožňuje uplatňovanie jej noriem, ktoré vydávajú príslušné orgány, na území Talianska. Ústavný súd opäť poukázal na svoje rozhodnutie vo veci Frontini, v ktorom konštatoval, že výsledkom výkonu právomoci prenesenej na tieto orgány je „akt“, ktorému vnútroštátny právny poriadok priznáva „právnu silu alebo hodnotu zákona“. Uviedol, že právne normy obsiahnuté v nariadení, ktoré je takýmto aktom, sa „skutočne bezprostredne uplatňujú na území Talianska na základe ich vlastnej právnej sily“. Nemusia, ani nemôžu byť „reprodukované alebo transformované do príslušných ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku.“
Ústavný súd skonštatoval, že taliansky právny poriadok – na základe osobitného vzťahu s právnym poriadkom EHS a obmedzenia štátnej suverenity – súhlasí s tým, aby na území Talianska bolo nariadenie účinné ako také, pričom sa mu priznáva právna „sila a hodnota zákona“ v tom zmysle, že sa uznáva jeho účinnosť, ktorú mu priznáva jeho vlastný právny poriadok. Ústavný súd ďalej uviedol, že „odporujúce si ustanovenia vnútroštátneho zákona nemôžu byť prekážkou uznania „právnej sily a hodnoty“, ktorú Zmluva priznáva komunitárnemu nariadeniu, keďže označuje za akt, normy ktorého sú bezprostredne uplatniteľné.“ Vnútroštátny zákon je teda súčasťou právneho poriadku, ktorý nechce zasahovať do tvorby noriem odlišného a autonómneho právneho poriadku Spoločenstva, hoci zaručuje ich dodržiavanie na území štátu.
Ústavný súd dodal, že, na druhej strane, záruka týkajúca sa uplatňovania týchto noriem je vďaka článku 11 talianskej ústavy úplná a trvalá. Ustanovenia aktov EHS, ktoré spĺňajú požiadavky bezprostrednej uplatniteľnosti, musia z tohto titulu vstúpiť a zostať v platnosti na území Talianska, bez toho, aby ich účinnosť mohla byť dotknutá obyčajným zákonom štátu, pričom nie je rozhodujúce, či bol takýto zákon prijatý skôr alebo neskôr ako nariadenie. Nariadenie však stanovuje podmienky svojho uplatňovania, a preto nezrušuje odporujúcu vnútroštátnu normu v pravom zmysle slova, alebo bráni tomu, aby sa táto norma uplatnila v konaní pred vnútroštátnym sudcom. V každom prípade je tento účinok nariadenia odlišný od abrogácie alebo iného zrušujúceho alebo derogačného účinku, ktorý sa týka noriem právneho poriadku štátu.
Ústavný súd zdôraznil svoje konštatovanie uvedené v rozsudku ICIC, že pokiaľ ide o vnútroštátnu normu, ktorá je v rozpore s komunitárnym právom, nedochádza ani k takej neplatnosti tejto normy, ktorú by mohol určiť a vyhlásiť obyčajný sudca. Nariadenie je účinné na základe toho, že je komunitárnym aktom, a nemôže zrušovať, modifikovať alebo derogovať odporujúce vnútroštátne normy. Iná situácia by nastala, ak by právny poriadok Spoločenstva a právny poriadok štátu, ako aj ich procesy normotvorby, tvorili jeden celok. Ústavný súd však zdôraznil, že tieto právne poriadky, hoci sú koordinované, sú odlišné a navzájom autonómne. Prednosť nariadenia EHS vyplýva práve z rozlíšenia týchto právnych poriadkov.
Ústavný súd ďalej uviedol, že komunitárne nariadenie sa vždy uplatňuje, bez ohľadu na to, či časovo predchádza alebo nasleduje obyčajné zákony, ktoré sú s ním v rozpore, pričom vnútroštátny sudca môže v konaní využiť inštitút prejudiciálnej otázky podľa článku 177 Zmluvy – „len tak je splnená základná požiadavka právnej istoty, ktorú vždy zdôrazňuje [ústavný súd] vo svojej judikatúre, ktorá vyžaduje rovnosť a jednotnosť kritérií uplatňovania komunitárneho nariadenia na celom území Európskeho spoločenstva.“
Ústavný súd však uviedol, že uvedené úvahy neznamenajú, že by celá oblasť vzťahov medzi komunitárnym právom a vnútroštátnym právom bola vylúčená z jeho právomoci. Poukázal na to, že v rozhodnutí vo veci Frontini uviedol, že zákon na vykonanie Zmluvy môže byť predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu, a to v súvislosti so základnými zásadami talianskeho ústavného poriadku a neodňateľnými právami človeka. V tejto súvislosti ústavný súd uviedol, že posudzuje ustanovenia vnútroštátneho zákona, ktoré sa považujú za protiústavné, pokiaľ sú prekážkou alebo ohrozujú stále dodržiavanie Zmluvy v súvislosti so systémom alebo základným jadrom jej zásad: táto situácia je zjavne odlišná od situácie, v ktorej sa posudzuje nezlučiteľnosť vnútroštátnych noriem s jednotlivými komunitárnymi nariadeniami. V tomto prípade by ústavný súd zisťoval, či vnútroštátny zákonodarca neodôvodnene neodstránil niektoré z obmedzení štátnej suverenity, ktoré si sám stanovil, prostredníctvom zákona na vykonanie Zmluvy, pri priamom a presnom plnení článku 11 talianskej ústavy.
Ústavný súd záverom uviedol, že otázka predložená Súdom v Janove je neprípustná a že jeho úlohou tohto súdu zistiť, či a na základe čoho je v súlade s uvedenými nariadeniami a zásadami komunitárneho právneho poriadku, aby sa režim poľnohospodárskych platieb v súvislosti s týmto konaním uplatňoval spätne len do dátumu publikácie rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Frecassetti.
Komentár
Rozhodnutie Ústavného súdu Talianskej republiky vo veci Granital nadväzuje na jeho rozhodnutia vo veciach Frontini a ICIC, na ktoré sa odvoláva. Ústavný súd ďalej rozvinul svoju tézu o striktnej oddelenosti a autonómnosti talianskeho právneho poriadku a komunitárneho poriadku, načrtnutú vo svojej skoršej judikatúre (San Michele, Frontini) a na základe tejto dualistickej koncepcie odôvodnil aj prednosť nariadenia ako osobitného prameňa práva uznaného talianskym právnym poriadkom. V rámci posudzovania vzťahu komunitárneho práva a vnútroštátneho práva však v rozhodnutí vo veci Granital možno badať posun od kritéria hierarchickej nadradenosti (ICIC) ku kritériu právomoci, keďže prednosť komunitárneho práva je v tomto rozhodnutí odôvodnená najmä prenosom niektorých právomocí na Spoločenstvo. Je pozoruhodné, že v tomto rozhodnutí ústavný súd aplikoval prístup, ktorý je príznačný najmä pre medzinárodné právo súkromné – ak vnútroštátny sudca rozhoduje o tom, ktorú z dvoch odporujúcich si noriem použije, má použiť komunitárnu normu, ak súvisí s právomocami Spoločenstva.
Významným aspektom tohto rozhodnutia je odklon od skoršej judikatúry ústavného súdu (rozhodnutie vo veci ICIC), podľa ktorej nebolo možné považovať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré boli v rozpore s nariadením, za neúčinné, a teda neaplikovateľné, ale len za protiústavné, pričom ich rozpor s ústavou musel vysloviť ústavný súd. V tomto rozhodnutí ústavný súd jasne deklaroval, že takéto ustanovenia vnútroštátneho práva odporujúce komunitárnemu nariadeniu sú neaplikovateľné bez toho, aby o ústavný súd alebo iný vnútroštátny súd vyslovil ich neplatnosť. Namiesto neaplikovateľných ustanovení vnútroštátneho práva má vnútroštátny sudca použiť priamo ustanovenia nariadenia. V prípade potreby môže využiť inštitút prejudiciálnej otázky adresovanej Súdnemu dvoru podľa článku 177 zmluvy o EHS. V súvislosti s aplikáciou nariadení je tiež dôležitý záver ústavného súdu, že nariadenia sa nemusia, ale ani nemajú preberať do vnútroštátneho práva v doslovnom alebo pozmenenom znení. Týmto rozsudkom taliansky ústavný súd umožnil realizáciu zásad prednosti a priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Simmenthal z roku 1978. Hoci by bolo možné na základe tejto skutočnosti usudzovať, že taliansky ústavný súd sa priklonil k monistickému vnímaniu vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, ktorá je charakteristická pre judikatúru Súdneho dvora, taliansky ústavný súd sa ani v tomto rozhodnutí neodchýlil od svojej predchádzajúcej, striktne dualistickej koncepcie vzťahu komunitárneho práva a talianskeho práva.
Ústavný súd sa týmto rozhodnutím sám „vylúčil“ z dialógu so Súdnym dvorom, keďže vyhradil využívanie inštitútu konania o prejudiciálnej otázke iba všeobecným sudcom. Ústavný súd teda deklaroval svoju autonómnosť vo vzťahu k Súdnemu dvoru a jeho rozhodovacej činnosti, a na druhej strane si však „zatarasil“ cestu k ovplyvňovaniu judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o základné hodnoty a ich vyvažovanie.
Napriek tomu, že uznanie autonómnosti komunitárneho právneho poriadku tvorí základnú líniu jeho argumentácie, ústavný súd pripomenul, že si vyhradzuje právo posudzovať zlučiteľnosť komunitárneho práva so základnými zásadami talianskeho ústavného poriadku a neodňateľnými právami človeka, ako judikoval vo veci Frontini. V tejto súvislosti ústavný súd špecifikoval, že je jednak oprávnený posudzovať ústavnosť vnútroštátnych zákonov, pokiaľ sú prekážkou alebo ohrozujú stále dodržiavanie Zmluvy v súvislosti so systémom alebo základným jadrom jej zásad, avšak je tiež oprávnený posudzovať súlad vnútroštátnych noriem s jednotlivými komunitárnymi nariadeniami, teda skúmať, či vnútroštátny zákonodarca nedôvodnene neodstránil niektoré z obmedzení štátnej suverenity, ktoré si sám stanovil. Posledná spomenutá výhrada sa týka dohľadu nad rozdelením právomocí medzi Talianskou republikou ako členským štátom a Spoločenstvom a zmieňuje sa len o neodôvodnenom konaní talianskeho zákonodarcu, z čoho vyplýva, že odôvodnené opatrenia talianskeho zákonodarcu proti právu Spoločenstva alebo jeho inšitúciám nemusia byť v rozpore s talianskou ústavou.
Z rozhodnutia ústavného súdu vo veci Granital, vyplýva, že na rozdiel od nemeckého Spolkového ústavného súdu taliansky ústavný súd nepristupuje k porovnávaniu funkcií (Funktionenvergleich), ale k riešeniu konfliktu noriem na základe ohraničenia komunitárneho práva základnými zásadami talianskeho ústavného poriadku a nescudziteľnými právami človeka. Právo Spoločenstva je teda vo vzťahu k talianskemu právu vymedzené konkrétne. Toto ohraničenie sa začalo formulovať už v rozhodnutí vo veci San Michele, v ktorom však ešte nemalo konkrétnu podobu, ktorú získalo až v rozhodnutí vo veci Frontini.
Literatúra
ARNOLD, R. Die europäischen Verfassungsgerichte und ihre Integrationskonzepte in vergleichender Sicht. In SCHÄFFER, H., KOJA, F. Staat, Verfassung, Verwaltung: Festschrift für Friedrich Koja. Wien: Springer-Verlag, 1998, s. 3 – 22.
AZIZ, M. The impact of European rights on national legal cultures. Oxford: Hart Publishing, 2004.
CONVERTI, A. Istituzioni di diritto dell´Unione Europea. Matelica: Halley Editrice, 2005.
CRAIG, P., DE BÚRCA, G. EU Law. Text, Cases and Materials. 4th edition. Oxford: Oxford University Press, 2007.
PACE, A. La sentenza Granital, ventitrè anni dopo (www.associazionedeicostituzionalisti.it).
SCHROEDER, W. Das Gemeinschaftsrechtssystem: eine Untersuchung zu den rechtsdogmatischen, rechtstheoretischen und verfassungsrechtlichen Grundlagen des Systemdenkens im Europäischen Gemeinschaftsrecht. Tübingen: Mohr Siebeck, 2002.
SOLENNE, D., VERRILLI, A. Compendio di diritto costituzionale. Santarcangelo di Romagna: Maggioli Editore, 2009.
Zdroj rozhodnutia