Spoločnosť Acciaierie San Michele uviedla, že napadnuté ustanovenia, ako aj mnohé ďalšie ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, sú protiústavné. Tiež sa stotožnila s argumentom Súdu v Turíne, že táto zmluva mala byť implementovaná do talianskeho právneho poriadku zmenou ústavy, a nie obyčajným zákonom, pretože obsahuje mnohé normy, ktoré sú v zjavnom rozpore s ústavnými normami. Okrem iného táto spoločnosť uviedla, že ustanovenia tejto zmluvy nespadajú pod článok 11 talianskej ústavy, ktorý umožňuje obmedzenie suverenity, ktoré si vyžaduje usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi, pretože z prípravných prác na talianskej ústave vyplýva, že toto ustanovenie bolo sformulované v súvislosti s plánovaným vstupom Talianska do Organizácie spojených národov a do iných medzinárodných spoločenstiev všeobecného charakteru, a nie so zreteľom na ekonomické zoskupenia obmedzené na niektoré štáty Európy. Ak by však aj prijatie tejto zmluvy spadalo pod článok 11 talianskej ústavy, spoločnosť Acciaierie San Michele uviedla, že obmedzenia suverenity na základe tohto článku môžu viesť iba k vzdaniu sa výlučnej právomoci štátu vo vzťahu k občanom, ale nie k zrušeniu alebo obmedzeniu základných záruk uznaných ústavou – ide o záruky týkajúce sa vzťahu štátu a občanov, a preto nimi nemožno voľne disponovať a najmä ich nemožno prenechať medzinárodným inštitúciám, ktoré sú talianskemu právnemu poriadku cudzie.
V súvislosti s namietaným rozporom s článkom 102 talianskej ústavy táto spoločnosť uviedla, že predmetná zmluva má vplyv na vzťahy striktne súkromnej povahy týkajúce sa talianskych občanov a že súdna ochrana je v nej zverená orgánu, ktorý nie je spôsobilý vykonávať túto funkciu, pretože je zložený zo zástupcov výkonnej moci šiestich členských štátov, ktorí nie sú dostatočne nezaujatí a nepredpojatí na vykonávanie takejto funkcie, pričom nie je zabezpečená ani ich funkčná nezávislosť. Vytvorením Súdneho dvora a zverením mimoriadne širokého okruhu súdnych právomocí vo vzťahu k veľkému množstvu talianskych občanov nielenže došlo k dramatickému obmedzeniu ich súdnej ochrany, ale aj k obmedzeniu príslušných záruk, ktoré ako celok predstavujú základné, neodňateľné práva človeka. V rozpore s talianskou ústavou je skutočnosť, že táto ústava zakotvuje zásadu jednotnosti súdnictva, zatiaľ čo predmetná zmluva nielenže umožňuje vytvorenie osobitného súdu, ale osobitného súdu, prístup ku ktorému je mimoriadne sťažený, pretože sídli veľmi ďaleko od územia Talianska.
ESUO namietalo proti výkladu článku 11 talianskej ústavy, podľa ktorého sa vzťahuje len na Organizáciu spojených národov a uviedlo, že už zo Schumannovej deklarácie z 9. mája 1950 vyplýva, že ESUO sleduje ciele zabezpečenia mieru a spravodlivosti medzi národmi, a preto príslušné obmedzenia suverenity Talianska spadajú pod článok 11 talianskej ústavy, v dôsledku čoho na prevzatie zmluvy o ESUO do talianskeho právneho poriadku postačuje prijatie obyčajného zákona a nie je potrebná zmena ústavy. Pokiaľ ide o nametaný rozpor s článkami 102 a 113 talianskej ústavy, ESUO takýto rozpor označilo za neopodstatnený, pričom poukázalo najmä na odlišnosť talianskeho právneho poriadku ako vnútroštátneho právneho poriadku a právneho poriadku ESUO, ktorého cieľom je zabezpečiť fungovanie medzinárodnej organizácie.
Výrok rozhodnutia
Ústavný súd [Talianskej republiky] vyhlasuje otázku ústavnosti, vznesenú s odkazom na články 102 a 113 Ústavy [Talianskej republiky] rozhodnutím Súdu v Turíne 11. decembra 1964, v súvislosti s článkom 2 zákona č. 766 z 25. júna 1952, ktorým sa uvádza do platnosti Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, v rozsahu, v akom ním bol do právneho poriadku štátu uvedený článok 33, druhý odsek, článok 41 a článok 92, posledný odsek, tejto zmluvy, za neopodstatnenú.
Odôvodnenie
V súvislosti s otázkou implementácie medzinárodných zmlúv, ktoré majú vplyv na ústavné normy, do talianskeho právneho poriadku ústavný súd odkázal na svoje rozhodnutie č. 14 zo 7. marca 1964 (ENEL), v ktorom rozhodol, že na ich implementáciu do talianskeho právneho poriadku postačuje prijatie obyčajného zákona. Hoci Súd v Turíne namietal priamo rozpor konkrétnych ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele s talianskou ústavou, ústavný súd otázku ústavnosti presmeroval na ustanovenie vnútroštátneho práva – článku 2 zákona č. 766 z 25. júna 1952, ktorým boli napadnuté ustanovenia citovanej zmluvy implementované do talianskeho právneho poriadku.
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zmluvy nespadajú pod články 102 a 113 talianskej ústavy, ktoré sa týkajú „iba ochrany práv a záujmov, ktoré patria každému subjektu na základe jeho postavenia vo vnútroštátnom právnom poriadku, a nie práv a záujmov, ktoré mu vyplývajú z jeho postavenia v cudzom právnom poriadku, akým je právnym poriadok ESUO. ESUO, ktorého cieľom je koordinácia niektorých ekonomických iniciatív, ktoré sa uskutočňujú na území viacerých štátov, zahŕňa právny poriadok, ktorý je úplne odlišný od vnútroštátneho právneho poriadku; tento uznal komunitárny právny poriadok nie jeho začlenením do svojho systému, ale tým, že v ňom umožnil realizáciu medzinárodnej spolupráce, ktorá je v rozmedzí jeho cieľov, a tým, že vymedzil prípady, v ktorých činnosti, ktoré sú orgány spoločenstva oprávnené vykonávať v rozsahu príslušnej právomoci, majú dôsledky pre vnútroštátny právny poriadok.“
Ústavný súd uviedol, že tieto dôsledky môžu byť určené bez toho, aby bolo dotknuté právo jednotlivca na súdnu ochranu, ktoré patrí medzi neporušiteľné práva človeka, ktoré talianska ústava zaručuje v článku 2 talianskej ústavy a ktoré je zakotvené v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Komunitárny právny poriadok však „zaručuje súdnu ochranu vo vzťahu k aktom svojich orgánov, ktoré sa týkajú jednotlivcov, […] poskytuje ochranu prostredníctvom žalôb, ktoré možno podať na Súdny dvor, ktorý je podľa presného znenia článku 31 zmluvy poverený zabezpečením dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní noriem, ktoré tvoria jeho systém, a ktorý je ustanovený a pôsobí podľa pravidiel zodpovedajúcich základným zásadám nášho súdneho systému, aj keď doslovne nereprodukujú jeho ustanovenia, ktoré nie sú v každom smere vhodné pre medzinárodný orgán.“ Ústavný súd poukázal na to, že Súdny dvor má povahu súdneho orgánu a že jeho členovia sú povinní vykonávať svoju funkciu nezávisle a nestranne (články 32bis a 32ter zmluvy a články 2 a 19 Štatútu Súdneho dvora).
Ústavný súd teda nepovažoval za potrebné skúmať, či je Súdny dvor osobitným súdnym orgánom vo vzťahu k riadnym súdnym orgánom štátu, pretože „vzťah medzi orgánmi riadneho súdnictva a orgánmi osobitného súdnictva sa musí skúmať v rámci vnútroštátneho právneho poriadku, a teda takýto vzťah nemožno vytvoriť medzi orgánmi talianskeho súdnictva a orgánmi komunitárneho súdnictva, ktoré sa nachádzajú v odlišných právnych systémoch. Orgány vnútroštátneho súdnictva nemajú právomoc posudzovať akty orgánov ESUO, pretože tieto orgány nepodliehajú suverénnej moci štátov, ktoré sú členmi spoločenstva, nie sú súčasťou právneho poriadku žiadneho z týchto štátov...“
Ústavný súd sa nestotožnil s argumentom, že v rámci právneho poriadku ESUO je obmedzená súdna ochrana práv a oprávnených záujmov v zmysle článku 113 talianskej ústavy. Ústavný súd skonštatoval, že rozhodnutie vydané vo vzťahu k spoločnosti Acciaierie San Michele možno napadnúť žalobou na Súdnom dvore na základe článku 36, druhý odsek, zmluvy o ESUO, pričom Súdny dvor má v tejto oblasti úplnú právomoc, a tiež možno napadnúť žalobou akty uvedené v článku 33, druhý odsek, zmluvy o ESUO, ktoré by, vzhľadom na ich povahu, nemohli byť ani vo vnútroštátnom právnom poriadku predmetom širšieho preskúmania ako toho, ktoré upravuje zmluva o ESUO.
V súvislosti s článkom 92, posledný odsek, zmluvy o ESUO, ktorý zveruje Súdnemu dvoru výlučnú právomoc pozastaviť nútený výkon vykonateľných rozhodnutí Vysokého úradu, ústavný súd uviedol, že je zrejmé, že vykonateľnosť týchto rozhodnutí vydaných orgánmi mimo právneho poriadku štátu nemôžu pozastaviť orgány, ktoré sú súčasťou tohto právneho poriadku. Ústavný súd dodal, že ak výlučná právomoc Súdneho dvora vo veciach výkladu a uplatňovania zmluvy nie je v rozpore s ústavnými zásadami, neexistuje dôvod, pre ktorý by mala ústave odporovať norma, podľa ktorej má Súdny dvor právomoc pozastaviť vykonateľnosť komunitárnych aktov. Ústavný súd tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 1965, v ktorom judikoval, že článok 92 zmluvy o ESUO sa vykladá v zmysle článku 192, štvrtý odsek, zmluvy o EHS a článku 164, tretí odsek, zmluvy o EURATOM, ktoré umožňujú, aby vnútroštátne súdy dohliadali nad zákonnosťou výkonu rozhodnutia.
Komentár
Ústavný súd Talianskej republiky sa vo svojom rozhodnutí v súvislosti s posudzovaním súladu napadnutých ustanovení zmluvy o ESUO, resp. vnútroštátneho zákona, ktorým sa táto zmluva preberá do talianskeho právneho poriadku, zaoberal v prvom rade otázkou, či na prebratie takejto zmluvy, ktorá má vplyv na ustanovenia ústavy, postačuje obyčajný zákon, alebo či je potrebná zmena ústavy. Na základe článku 11 talianskej ústavy, ktorý pripúšťa obmedzenie suverenity za účelom členstva v medzinárodných organizáciách, ktoré podporujú mier a spravodlivosť medzi národmi, za stanovených podmienok, dospel k záveru, že keďže členstvo Talianska v ESUO spadá pod toto ustanovenie, na prebratie zmluvy o EHS do talianskeho právneho poriadku postačuje prijatie obyčajného zákona (v tomto smere sa ústavný súd pridržal svojho rozhodnutia vo veci ENEL z roku 1964).
Významným prvkom tohto rozhodnutia je striktné rozlišovanie medzi vnútroštátnym talianskym právnym poriadkom a právnym poriadkom ESUO s vlastnými samostatnými súdnymi systémami. Túto argumentáciu ústavný súd ďalej rozvinul vo svojom rozhodnutí vo veci Frontini, v ktorom na tento rozsudok viackrát odkazuje. Najmä na základe striktného odlíšenia talianskeho právneho poriadku od právneho poriadku ESUO ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zmluvy o ESUO nie sú v rozpore s ustanoveniami talianskej ústavy, ktoré zakazujú existenciu mimoriadnych alebo osobitných súdnych orgánov a zaručujú súdnu ochranu práv a oprávnených záujmov.
Toto rozhodnutie talianskeho ústavného súdu obsahuje náznaky smerujúce k aplikácii substitučnej koncepcie založenej na porovnateľnosti funkcií vnútroštátneho a komunitárneho systému (pozri rozhodnutia nemeckého Spolkového ústavného súdu Solange I a Solange II), avšak tento smer taliansky ústavný súd ďalej nenasledoval a priklonil sa k obsahovému ústavnému ohraničeniu talianskeho práva vo vzťahu k právu Spoločenstva (pozri rozhodnutia Frontini a Granital).
Literatúra
ARNOLD, R. Die europäischen Verfassungsgerichte und ihre Integrationskonzepte in vergleichender Sicht. In SCHÄFFER, H., KOJA, F. Staat, Verfassung, Verwaltung: Festschrift für Friedrich Koja. Wien: Springer-Verlag, 1998, s. 3 – 22.
SOLENNE, D., VERRILLI, A. Compendio di diritto costituzionale. Santarcangelo di Romagna: Maggioli Editore, 2009.