Pokiaľ ide o namietaný rozpor s článkom 11 talianskej ústavy, ktorý umožňuje obmedzenie suverenity, ktoré si vyžaduje usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi, zmierovací sudca v Miláne uviedol, že celý zákon, ktorým bola založená spoločnosť E.N.E.L., je v rozpore s článkami 102, 93, 53 a 37 zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Pán Costa v konaní uviedol, že Talianska republika prijatím citovaného zákona porušila viaceré ustanovenia Zmluvy, najmä preto, že prijatie tohto zákona Talianska republika neprerokovala s Komisiou, že tento zákon je v rozpore so zákazom nových obmedzení slobody podnikania a že umožňuje neoprávnené poskytnutie štátnej pomoci. Pán Costa navrhol prerušenie konania na ústavnom súde a predloženie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení 102, 93, 92, 53 a 37 Súdnemu dvoru. Podľa pána Costu v dôsledku porušenia citovaných ustanovení Zmluvy je citovaný zákon v rozpore s talianskou ústavou, a preto navrhol jeho vyhlásenie za protiústavný. Podobné návrhy predložila v konaní aj spoločnosť Edisonvolta SpA.
Spoločnosť E.N.E.L. namietala, že nedošlo k porušeniu článku 11 talianskej ústavy, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na obmedzenia suverenity vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ale len na obmedzenia suverenity potrebné na usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi. Podobné argumenty smerujúce k záveru, že citovaný zákon nie je v rozpore so Zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, a teda ani v rozpore s článkom 11 talianskej ústavy, v konaní predložila aj Avocatura dello Stato.
Výrok rozhodnutia
Ústavný súd [Talianskej republiky] vyhlasuje otázky ústavnosti zákona č. 1643 zo 6. decembra 1962 o založení Ente nazionale per l'energia elettrica, vznesené […] v súvislosti s článkom 3, článkom 4 v spojení s článkom 41, článkom 43 a článkom 67 Ústavy [Talianskej republiky], za neopodstatnené.
Odôvodnenie
V súvislosti s namietaným rozporom citovaného zákona s článkom 11 talianskej ústavy ústavný súd uviedol, že toto ustanovenie je relevantné v časti, v ktorej uvádza, že Taliansko súhlasí, za podmienok rovnosti s ostatnými štátmi, s obmedzeniami suverenity, ktoré si vyžaduje usporiadanie sveta, ktoré zabezpečí mier a spravodlivosť medzi národmi, a podporuje medzinárodné organizácie s týmto cieľom. Táto norma podľa ústavného súdu umožňuje za určitých okolností prijatie medzinárodných zmlúv, z ktorých vyplývajú obmedzenia suverenity, ktoré sa vykonajú obyčajným zákonom. Článok 11 talianskej ústavy však nepriznáva zákonom, ktorými sa tieto zmluvy vykonávajú, prednosť pred ostatnými zákonmi Talianskej republiky.
Ustanovenia týchto zmlúv teda nemajú prednostné postavenie v hierarchii talianskeho právneho poriadku. Zákon, ktorý obsahuje ustanovenia, ktoré sú v rozpore s týmito zmluvami, nie je protiústavný pre nepriamy rozpor s článkom 11 ústavy. Článok 11 ústavy je totiž len „dovoľujúcou normou“, ktorá „nepriznáva zákonu na vykonanie zmluvy osobitné postavenie vo vzťahu k ostatným zákonom“. Porušenie zmluvy síce „vedie k zodpovednosti štátu na medzinárodnej úrovni, ale nezbavuje zákon, ktorý je v rozpore s touto zmluvou , jeho úplnej účinnosti.“ Ústavný súd uviedol, že je nepochybné, že štát si musí plniť záväzky vyplývajúce z týchto zmlúv, ale v súlade so zásadami časovej postupnosti zákonov rozpor medzi zákonmi nemôže viesť k rozporu s ústavou.
Ústavný súd sa preto nezaoberal otázkou, či je napadnutý zákon v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ani otázkou predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, a vyhlásil predložené otázky ústavnosti napadnutého zákona za neopodstatnené.
Komentár
Rozhodnutie talianskeho ústavného súdu vo veci E.N.E.L. je prejavom protekcionistického prístupu ústavného súdu členského štátu k medzinárodným záväzkom štátu, ktoré vyplývajú z tradičného odlíšenia vnútroštátnych noriem a noriem obsiahnutých v medzinárodných zmluvách záväzných iba pre členské štáty. Vzhľadom na to, že Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva nebola do talianskeho právneho poriadku prebratá zákonom, ktorý by mal vyššiu právnu silu ako ostatné (obyčajné) zákony, ústavný súd logicky posudzoval vzťah zákonov rovnakej právnej sily v súlade so zásadou lex posterior derogat legi priori. Týmto fakticky umožnil talianskemu zákonodarcovi nerešpektovať medzinárodné záväzky Talianska na vnútroštátnej úrovni a prijať právne predpisy, ktoré môžu byť v rozpore s medzinárodnými záväzkami Talianska.
Táto vec dala podnet na prelomové rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Costa v. ENEL (6/1964), v ktorom Súdny dvor dospel k záveru nezlučiteľnému so záverom talianskeho ústavného súdu a dal nový rozmer európskej integrácii. Súdny dvor okrem iného uviedol, že „na rozdiel od obyčajných medzinárodných zmlúv, zmluva o EHS vytvorila svoj vlastný právny systém, ktorý sa vstupom zmluvy do platnosti stal integrálnou súčasťou právnych systémov členských štátov a ktorý sú ich súdy povinné aplikovať“. Súdny dvor, na rozdiel od talianskeho ústavného súdu, rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne spochybniť alebo zrušiť neskôr prijatými právnymi predpismi, ktoré by mohli mať prednosť pred právom Spoločenstva.