Výrok rozhodnutia
Uznesenie
Okresný súd v Prievidzi v právnej veci navrhovateľa M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom č. XX proti odporcovi E. N., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom H., U..K. č. XX,. o zvýšenie výživného rozhodol takto:
Vyhlasuje, že nemá právomoc na konanie vo veci.
Odôvodnenie
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Jednou z podmienok konania je právomoc súdu na rozhodnutie v konkrétnej veci. Nedostatok právomoci nemožno odstrániť. Podľa čl. 7 ods. 2 veta prvá a druhá zák.č. 460/1992 Zb. (Ústava SR), S. R. môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa kapitoly II oddiel 1 článok 5 bod 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. 12. 2000 osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte vo veciach výživného na súdoch podľa bydliska alebo obvyklého pobytu výživou povinnej osoby alebo ak je vec spojená s konaním o právnom stave osoby, na súde, ktorý podľa právneho poriadku svojho štátu má právomoc vo veci konať, ak sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnom občianstve niektorého z účastníkov.
Podľa kapitoly II oddiel 8 článok 24 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.
Podľa kapitoly II oddiel 8 článok 26 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 Z 22.12.2000 ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
Navrhovateľ svojím dispozičným úkonom predmetom súdneho konania urobil nárok o zvýšenie výživného. Odporca sa konania pred Okresným súdom v Prievidzi nezúčastnil. S poukazom na uvedené skutočnosti súd vyhlásil, že nemá právomoc, pretože si ju nemohol založiť na ustanoveniach Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Právomoc na konanie o nároku navrhovateľa majú súdy v Českej republiky, konkrétne súd v obvode ktorého má odporca svoje bydlisko alebo obvyklý pobyt (kapitola II článok 5 bod 2 citovaného nariadenia).
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, dvojmo.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Komentár
Uvedený prípad sa venuje aplikácii nesprávneho slovenského znenia článku 5 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. 12. 2000, ktoré bolo uverejnené v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ v slovenskom jazyku: Kapitola 19 Zväzok 04 s. 42 – 64) s následným denegatio iustitie.
V prípade pristúpenia Slovenskej republiky a ostatných štátov k EÚ v roku 2004 bolo sekundárne právo prijaté pred ich pristúpením preložené do jazykov pristupujúcich (nových) členských štátov a následne uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Z tohto dôvodu bolo uverejnené aj „Mimoriadne vydanie Úradného vestníka 2004“, ktoré obsahuje texty právnych predpisov inštitúcií EÚ a Európskej centrálnej banky prijaté pred 1. májom 2004 v českom, estónskom, litovskom, lotyšskom, maďarskom, maltskom, poľskom, slovenskom a slovinskom jazyku. Kompletné vydanie obsahuje 219 zväzkov. Tieto texty sú zoskupené do 20 kapitol podľa triedenia „Zoznamu platných právnych predpisov Spoločenstva“. V rámci jednotlivých kapitol sú texty chronologicky zoradené do rôznych zväzkov podľa pôvodného dátumu uverejnenia. Uvedené znenia predpisov sekundárneho práva sú na základe čl. 58 Aktu o podmienkach pristúpenia odo dňa pristúpenia autentické za rovnakých podmienok ako znenia vyhotovené v súčasných jazykoch.
Tak zakladajúce zmluvy (čl. 314 ZES alebo čl. 53 ZEÚ), pokiaľ ide o primárne právo, ako aj nariadenie č. 1 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve vzhľadom k sekundárnemu právu (právnym predpisom uverejneným v Úradnom vestníku EÚ) nestanovuje sudcom, v ktorom jazyku sú povinný úniové právo aplikovať. Relevantné ustanovenia naopak vychádzajú zo zásady, že primárne ako aj sekundárne právo EÚ je vo všetkých dvadsiatich troch jazykových verziách autentické, t.j. rovnako záväzné. Obdobne zákon č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení neskorších predpisov nepredpokladá aplikovateľnosť úniového práva v slovenskom jazyku; naviac v ustanovení § 1 vyhlasuje, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, sú účinné na území Slovenskej republiky v súlade s medzinárodnými zmluvami, t.j. zakladajúcimi zmluvami a zmluvou o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ.
Podľa slovenského znenia ustanovenia čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tak ako bolo uverejnené (a v čase vydania uznesenia OS PD účinné) v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ v slovenskom jazyku (Kapitola 19, zväzok 4, s. 42 – 64) osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte „vo veciach výživného na súdoch podľa bydliska alebo obvyklého pobytu výživou povinnej osoby, alebo ak je vec spojená s konaním o právnom stave osoby, na súde, ktorý podľa právneho poriadku svojho štátu má právomoc vo veci konať, ak sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnom občianstve niektorého z účastníkov“ a teda presne opačne ako miestnu príslušnosť upravovalo napr. anglické, nemecké, či francúzske znenie nariadenia č. 44/2001: „vo veciach výživného na súdoch podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné, alebo ak je vec spojená s konaním o právnom stave osoby, na súde, ktorý podľa právneho poriadku svojho štátu má právomoc vo veci konať, ak sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnom občianstve niektorého z účastníkov“.
Vyriešiť uvedenú situácie je nutné len v súlade s pokynmi Súdneho dvora Európskej únie s pripomenutím si, že súdy Slovenskej republiky (a ostatných členských štátov) nesmú aplikovať právo EÚ len v jednom jazyky (napríklad v slovenskom). Ako SD EÚ uviedol, „potreba jednotného uplatňovania a následne jednotného výkladu ustanovení práva Spoločenstva vylučuje, aby sa v prípade pochybností posudzoval text ustanovenia v jednom z jeho znení izolovane, a naopak si vyžaduje, aby sa tento text vykladal a uplatňoval s prihliadnutím na znenia vyhotovené v ostatných úradných jazykoch“ (rozsudok z 12. novembra 1969, Stauder, 29/69, ECR 419). Ďalej, „treba vziať do úvahy to, že texty komunitárneho práva sú uverejňované vo viacerých jazykoch a že rôzne jazykové verzie majú rovnakú platnosť. Interpretácia ustanovenia komunitárneho práva teda vyžaduje porovnanie rôznych jazykových verzií“ (rozsudok zo 6. 10. 1982, CILFIT, C-283/81, ECR 3415).
Porovnaním jazykových verzií sudca (správny orgán) len zistí, že existuje konflikt ich jednotlivých autentických znení. V súlade s rozsudkom Stauder a ust. čl. 58 Aktu o podmienkach pristúpenia z r. 2004 resp. rozsudkom CILFIT následne pre súd platia axiómy zákazu izolácie (rozsudok Stauder) a zákazu majorizácie (čl. 58 Aktu, rozsudok CILFIT). Súd teda nemôže vylúčiť aplikáciu napr. slovenského znenia nariadenia 44/2001 alebo na základe porovnania všetkých jazykových verzií sa prikloniť k tomu zneniu, ktorá bude vyplývať z väčšieho počtu znení.
Riešením je v kontexte judikatúry SD EÚ len systematický a teleologický výklad sporného ustanovenia („...prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu Spoločenstva sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou...“ rozsudok z 27. 10 1977, Bouchereau, 30/77, ECR 1999, alebo „...každé ustanovenie komunitárneho práva musí byť zaradené vo svojom kontexte a interpretované vo svetle súhrnu ustanovení tohto práva, jeho cieľov a stavu jeho vývoja k obdobiu, v ktorom sa má toto ustanovenie aplikovať...“ rozsudok zo 14.4. 2007, C-63/06, UAB Profisa, bod 19).
Okresný súd v Prievidzi tak v danom prípade mohol postupovať vo svojom odôvodnení nasledovne (s výrokom uznesenia opačným, t.j. že má právomoc vec rozhodnúť):
„Je pravdou, že podľa čl. 58 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii platnej od 1. mája 2004 (pozri oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z.z.) sú „texty aktov orgánov a Európskej centrálnej banky prijatých pred pristúpením vyhotovené Radou, Komisiou alebo Európskou centrálnou bankou v českom, estónskom, maďarskom, lotyšskom, litovskom, maltskom, poľskom, slovenskom a slovinskom jazyku odo dňa pristúpenia autentické za rovnakých podmienok ako znenia vyhotovené v súčasných jedenástich jazykoch“. Je tiež pravdou, že podľa čl. 1 nariadenie č. 1 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve je slovenský jazyk úradným jazykom Európskej únie, pričom platí, že všetko, čo bolo v Úradnom vestníku EÚ uverejnené v slovenskom jazyku je záväzné a autentické rovnako ako všetko, čo bolo v Úradnom vestníku EÚ uverejnené v iných úradných jazykoch EÚ.
Napriek vyššie uvedenému, ako uviedol napríklad Súdny dvor Európskych spoločenstiev v rozsudku 29/69 Stauder (12. novembra 1969, Stauder, 29/69, ECR 419), potreba jednotného uplatňovania a následne jednotného výkladu ustanovení práva Európskeho spoločenstva vylučuje, aby sa v prípade pochybností posudzoval text ustanovenia v jednom z jeho znení izolovane, a naopak si vyžaduje, aby sa tento text vykladal a uplatňoval s prihliadnutím na znenia vyhotovené v ostatných úradných jazykoch. Súd konštatuje, že má pochybnosti o správnosti prekladu ustanovenia čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tak ako bolo uverejnené v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ v slovenskom jazyku (Kapitola 19, zväzok 4, s. 42 – 64), keďže napríklad z anglického alebo nemeckého znenia ustanovenia čl. 5 ods. 2 nariadenia vyplýva, že príslušným vo veciach výživného je súd podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné (angl. „in matters relating to maintenance, in the courts for the place where the maintenance creditor is domiciled or habitually resident”, nem. “wenn es sich um eine Unterhaltssache handelt, vor dem Gericht des Ortes, an dem der Unterhaltsberechtigte seinen Wohnsitz oder seinen gewöhnlichen Aufenthalt hat“), teda opačne, než stanovuje slovenský preklad ustanovenia uverejnený v mimoriadnom vydaní Úradného vestníka EÚ.
V súlade s usmernením Súdneho dvora ES prevzatým z jeho rozhodnutí „treba vziať do úvahy to, že texty komunitárneho práva sú uverejňované vo viacerých jazykoch a že rôzne jazykové verzie majú rovnakú platnosť. Interpretácia ustanovenia komunitárneho práva teda vyžaduje porovnanie rôznych jazykových verzií“ (napr. rozsudok Súdneho dvora ES zo 6. 10. 1982, CILFIT, C-283/81, ECR 3415 alebo nedávno rozsudok zo 14. 4. 2007, C-63/06, UAB Profisa). Následne Súdny dvor vnútroštátnym súdom členských štátov prikazuje, „aby v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu ES sa predmetné ustanovenie vykladalo v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou“ (napr. rozsudok Súdneho dvora ES z 27. 10 1977, Bouchereau, 30/77, ECR 1999).
Keďže porovnaním slovenskej jazykovej verzie predmetného ustanovenia s inými verziami súd zistil podstatný rozdiel pri určení miestnej príslušnosti vo veciach vyživovacej povinnosti, systematickým a teleologickým výkladom dospel k záveru, že účelom nariadenia č. 44/2001 bolo upraviť príslušnosť súdu podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné (viď napríklad názov druhého oddielu nariadenia „osobitná právomoc“ z čoho možno vyvodiť, že určenie príslušnosti sa určuje inak, opačne, než určujú „všeobecné ustanovenia“ čl. 2 nariadenia, podľa ktorých je všeobecne príslušný súd podľa bydliska žalovaného).
Na záver dodajme, že uvedenú „prekladovú chybu“ slovenského znenia nariadenia č. 44/2001 si všimol aj Úrad pre vydávanie úradných publikácií (vydavateľ Úradného vestníka EÚ), ktorý uverejnil korigendum k nariadeniu Rady (ES) č. 44/2001 (Ú. v. EÚ L 242, 5. 9. 2006, s. 6 – 6) a znenie článku 5 ods. 2 nahradil podľa znenia totožného s ostatnými úradnými jazykmi EÚ.
Literatúra
Bobek, M.: K absenci řádného vyhlášení komunitární legislativy v jazycích nových členských států. Soudní rozhledy 12/2006, s. 449 – 472.
Slašťan, M.: Publikácia sekundárneho práva Európskej únie - neexistujúci a chybný preklad do úradných jazykov EÚ. In: Justičná revue, č .3/08, strana 473 a nasl
Siman, M. – Slašťan, M: Súdny systém Európskej únie. 2. vydanie. Poradca podnikateľa, Žilina 2008, s. 117 a nasl.
Siman, M. - Slašťan, M.: Primárne právo Európskej únie. 3. vydanie. Bratislava: EUROIURIS – Európske právne centrum, 2010, s. 748 a nasl.
Slašťan, M.: Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. In: Zborník z konferencie Komunitárne právo na Slovensku - päť rokov „po“. Bratislava: Slovenská asociácia európskeho práva, 2009, s. 113 a nasl.
Zdroj rozhodnutia
http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_sudr/jaspiw_mini_sudr_vyber_hl1.asp?clear=Y&cball=Y