Navrhovatelia vo svojom návrhu okrem iného uviedli:
Z príčin ďalej odôvodnených navrhovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky:
1. podľa čl. 125 ods. 2 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení neskorších predpisov pozastavil účinnosť zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku.
Za dôvod pre uplatnenie právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 2 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. navrhovateľ označuje ohrozenie základných práv priznaných podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva priznaného podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uplatnením zákona o preukazovaní pôvodu majetku;
2. podľa § 26 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení jeho neskorších predpisov pokladal vec predloženú týmto návrhom za naliehavú;
3. v konaní o návrhu vyniesol takýto nález:
„1. § 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku v spojení s § 9 nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
3. § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
4. § 3 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
5. § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
6. § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
7. § 4 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
8. § 7 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
9. § 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, ani s čl. 20 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky.
10. ustanovenia § 3 ods. 4, § 5, § 6, § 7 ods. 2, § 8, § 10 a § 11 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
11. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 87 ods. 1
v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
S princípmi právneho štátu nie je zlučiteľná právna úprava, ktorá v prameni súkromného práva zakladá oznamovanie „odôvodnených podozrení nasvedčujúcich nadobudnutie majetku z nelegálnych príjmov“ podľa § 3 ods. 2 zák. č. 335/2005 Z. z. Táto úprava vytvára právny základ pre aktivity fyzických a právnických osôb, ktorých podstatou je donášačstvo a udavačstvo. Ide o aktivity, ktoré patria k základom policajného štátu. Policajný štát nemožno subsumovať medzi legitímne formy právneho štátu, nakoľko policajný štát je popretím právneho štátu.
Výrok rozhodnutia
Zákon č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Odôvodnenie
Z rámcovej analýzy judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev súvisiacej s návrhmi navrhovateľov
Z analýzy uskutočnenej na účely tohto konania vyplynulo, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev právo vlastniť majetok patrí medzi základné zásady (východiská) práva Európskeho spoločenstva. Táto zásada však nie je absolútnym privilégiom, ale treba ju posudzovať s ohľadom na jej spoločenskú funkciu. V dôsledku toho môže byť výkon vlastníckeho práva obmedzený pod podmienkou, že toto obmedzenie zodpovedá cieľom všeobecného záujmu sledovaným Európskym spoločenstvom a nepredstavuje v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri napríklad C-293/97 Queen v Secretary of State for the Environment and Ministry of Agriculture, Fisheries and Food, ex parte H.A. Standley and Others and D.G.D. Metson and Others, § 54 a v ňom citovanú judikatúru).
Z analýzy tiež vyplynulo, že ochrana základných práv a slobôd má v rozhodovacej činnosti súdov Európskych spoločenstiev skôr akcesórnu povahu, resp. prichádza do úvahy iba v niektorých kategóriách prípadov. Konkrétne, členské štáty podliehajú komunitárnym ľudsko-právnym imperatívom v týchto typoch právnych situácií:
- ak uplatňujú komunitárne predpisy, ktoré majú dopad na základné práva,
- ak implementujú alebo interpretujú komunitárne akty a
- ak sa z dôvodov verejného záujmu odchyľujú od všeobecných komunitárnych pravidiel ustanovených najmä v zakladateľských zmluvách.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že použitie judikatúry súdov Európskych spoločenstiev je vo vzťahu ku konaniu o nesúlade zákona o preukazovaní pôvodu majetku značne obmedzené.
Komentár
Predmetom konania bol nesúlad zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s Ústavou SR.
Ústavný súd z vlastnej iniciatívy rozšíril odôvodnenie svojho rozhodnutia aj o stručnú analýzu judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev súvisiacej s návrhmi navrhovateľov, pričom poukázal na vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora Standley a na skutočnosť, že komunitárne právo zaručuje právo na majetok a možnosti jeho obmedzenia v prípade existencie cieľa všeobecného záujmu, pokiaľ toto obmedzenie nepredstavuje v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv.
Na doplnenie, podľa obdobnej ustálenej judikatúry Súdneho dvora môžu byť základné práva obmedzené iba v prípade, že takéto obmedzenie vyplýva z legitímnych dôvodov (cieľov) všeobecného záujmu, ktoré Spoločenstvo sleduje, a že toto obmedzenie rešpektuje zásadu proporcionality, t. j. že nepredstavuje vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty chránených základných práv (44/79, Hauer, 13. 12. 1979, Zb. s. 3727, bod 23; C-200/96, Metronome Musik, 28. 4. 1998, Zb. s. I-1953, bod 21; C-184 a 223/02, Španielsko a Fínsko p. Parlamentu a Komisii, 9. 9. 2004, Zb. s. I-7789, bod 51).
Právo na majetok Súdny dvor prvýkrát uznal v rozsudku Hauer (44/79, 13. 12. 1979, Zb. s. 3727, bod 17), keď ho uznal za súčasť komunitárneho právneho poriadku v súlade so spoločnými ústavnými koncepciami členských štátov, ktoré sa zhodujú s ustanoveniami Prvého protokolu pripojeného k Dohovoru. Neskôr opakovane potvrdil, že právo na majetok je súčasťou základných práv, ktorých ochrana je v komunitárnom právnom poriadku zaručená (napr. 41, 121 a 796/79, Testa, 19. 6. 1980, Zb. s. 1979, bod 18).
Ústavný súd sa na druhej strane jasne nevyslovil, kedy prichádza do úvahy ochrana komunitárnych základných práv a slobôd na vnútroštátnej úrovni a uspokojil sa iba s uvedením akýchsi „typov právnych situácií“, kedy „členské štáty podliehajú komunitárnym ľudsko-právnym imperatívom“, a síce ak:
- uplatňujú komunitárne predpisy, ktoré majú dopad na základné práva,
- implementujú alebo interpretujú komunitárne akty a
- sa z dôvodov verejného záujmu odchyľujú od všeobecných komunitárnych pravidiel ustanovených najmä v zakladateľských zmluvách.“
V nadväznosti na túto argumentáciu ústavného súdu (k písm. b) je potrebné zdôrazniť, že jedine Súdny dvor môže podávať záväzný výklad komunitárnych aktov, ktorý musia súdy členských štátov rešpektovať, keďže k aplikácii komunitárneho práva dochádza obyčajne na vnútroštátnych súdoch a k jeho výkladu v konaní (najmä prejudiciálnom) pred Súdnym dvorom. Súdny dvor sa snaží na základe znenia a ducha komunitárneho ustanovenia vyvodiť jeho zmysel; vnútroštátny súd by potom mal takto interpretované ustanovenie aplikovať, berúc do úvahy skutkové a právne okolnosti prípadu (C‑231/89, Gmurzynska, 8.11.1990, Zb. s. I-4003, bod 21; pozri aj 28 až 30/62, Da Costa, 27.3.1963, Zb. s. 61, 76, fr. znenie), takže interpretácia komunitárnych aktov na vnútroštátnej úrovni, inak ako v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, nie je možná.
V odôvodnení ústavného súdu tak chýba základná právna argumentácia vyskytujúca sa v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, na základe sú členské štáty povinné dodržiavať základné práva obsiahnuté v komunitárnom právnom poriadku, pokiaľ konajú v rámci pôsobnosti komunitárneho práva, t. j. vždy, keď aplikujú alebo vykonávajú komunitárnu právnu úpravu, alebo vnútroštátnu úpravu patriacu do pôsobnosti komunitárneho práva. Ku konaniu členského štátu v rámci pôsobnosti komunitárneho práva dochádza napríklad najmä v prípade aplikácie vnútroštátnych ustanovení, do ktorých boli prebraté smernice Spoločenstva alebo vnútroštátnych ustanovení prijatých na vykonanie nariadení Spoločenstva alebo pri aplikácií vnútroštátnych ustanovení, ktoré obmedzujú komunitárne práva a slobody a ktoré členské štáty prijali na základe výslovnej výnimky uvedenej v zakladajúcich zmluvách. K problematike dodržiavania ľudských práv na komunitárnej úrovni ako aj vnútroštátnej úrovni uvádzame ďalšiu právnu argumentáciu obsiahnutú v judikatúre Súdneho dvora.
Podľa judikatúry Súdneho dvora patria základné práva a slobody k všeobecným zásadám komunitárneho právneho poriadku, s ktorými musia byť v súlade nielen sekundárne akty inštitúcií EÚ a medzinárodné zmluvy, ktorými je ES viazané (napríklad prípad 218/82, Komisia p. Rade, Zb. s. 4063, bod 15; 201 a 202/85, Klensch, Zb. s. 3477, bod 21; C-314/89, Rauh, Zb. s. I-1647, bod 17), ale aj všetky ustanovenia právnych poriadkov členských štátov, ktoré patria do pôsobnosti komunitárneho práva (napríklad prípad C-260/89, ERT, 18. 6. 1991, Zb. s. I-2925, body 43-45; prípady C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C- 47/96, Garage Molenheide, 18. 12. 1997, Zb. s. I 7281, body 46 a 48; C-28/99, Verbonck, 3. 5. 2001, Zb. s. I-3399).
Členské štáty sú preto v súlade s požiadavkou jednotnej aplikácie komunitárneho práva povinné v čo najväčšej možnej miere aplikovať a vykonávať komunitárnu právnu úpravu za podmienok dodržiavania základných práv zakotvených v komunitárnom právnom poriadku, a to bez ohľadu na rozsah voľnej úvahy, ktorou členské štáty disponujú pri vydávaní vnútroštátnych vykonávacích predpisov (C-2/92, Bostock, 24. 3. 1994, Zb. s. I‑955, bod 16; C‑292/97, Karlsson, 13. 4. 2000, Zb. s. I-2737, body 35 a 37). Naopak, Súdny dvor nemôže v prejudiciálnom konaní podávať výklad potrebný na to, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť súlad právnej úpravy členského štátu so základnými právami, ktoré vyplývajú z Európskeho dohovoru a ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, pokiaľ táto právna úprava nepatrí do pôsobnosti komunitárneho práva, resp. nebola prijatá na jeho základe (60 a 61/84, Cinéthèque, 11. 7. 1975, Zb. s. 2605, bod 26; 12/86, Demirel, 30. 9. 1987, Zb. s. 3719, bod 28; C‑299/95, Kremzow, 29. 5. 1997, Zb. s. I‑2629, bod 15; pozri tiež slovenský prípad C‑302/06, Kovaľský, Uz. 25.1.2007, Ú. v. EÚ C 82, 14. 4. 2007, s.11; návrh, Ú. v. EÚ C 249, 14.10.2006, s. 2). Vychádzajúc z rovnakého pravidla, pokiaľ takáto vnútroštátna právna úprava spadá do pôsobnosti komunitárneho práva, má Súdny dvor implicitnú právomoc ako aj povinnosť podať taký výklad, ktorý vnútroštátnemu súdu umožní posúdiť súlad napadnutej vnútroštátnej úpravy so základnými právami (C-260/89, ERT, 18. 6. 1991, Zb. s. I-2925, bod 42; C‑159/90, Grogan, 4. 10. 1991, Zb. s. I-4685, bod 31). Mnohokrát je však veľmi ťažké určiť hranicu, kedy predmet sporu a zistený skutkový stav spadajú do komunitárneho rámca a kedy ide o čisto vnútroštátny spor bez komunitárneho prvku.
V rozhodnutí ústavného súdu preto chýba v rámci analýzy judikatúry Súdneho dvora jednoznačnejší záver o tom, že problematika napadnutého zákona o preukazovaní pôvodu majetku nespadá do pôsobnosti komunitárneho práva (o čom svedčí aj doložka zlučiteľnosti k návrhu napadnutého zákona s právom EÚ ) a z tohto dôvodu neprichádza do úvahy posudzovanie jeho súladu so základnými právami a slobodami zaručenými komunitárnym právnym poriadkom.
Literatúra
Fridrich, Branislav - Miháliková, Silvia - Mokrá, Lucia - Siman, Michael: Ochrana ľudských práv v Európskej únii. - 1. vyd. - Bratislava: Univerzita Komenského, Fakulta sociálnych a ekonomických vied, 2008.