Okrem vyššie uvedenej hlavnej činnosti môže aj vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatváraniu kúpnych zmlúv, ktorých predmetom bude predaj výrobkov zo sortimentu žalovaného, prípadne zmlúv o dielo alebo obdobných zmlúv, ktorých predmetom bude odplatné poskytovanie služieb v mene žalovaného.
V článku XV. Zmluvy - doba trvania a spôsob zániku obchodného zastúpenia - v bode 15.2 sa zmluvné strany dohodli, že obidve zmluvné strany môžu túto zmluvu kedykoľvek vypovedať a to aj bez uvedenia dôvodov. Platnosť zmluvy končí dňom doručenia písomnej výpovede.
Dňa 2.12.2004 bola žalobcovi doručená výpoveď Zmluvy o obchodnom zastúpení zo strany žalovaného zo dňa 1.5.2001. Výpoveď bola datovaná dňom 1.12.2004 a bolo v nej uvedené, že platnosť Zmluvy končí dňom 1.12.2004.
Žalobca považuje tento právny úkon za absolútne neplatný v zmysle § 39 Obč. zák.
Žalobcovi bola výpoveď doručená dňa 2.12.2004 a od uvedeného dátumu mala podľa vyjadrenia žalobcu v zmysle zákona plynúť výpovedná lehota, ktorú nemožno vylúčiť. Výpovedná lehota však nebola zmluvnými stranami dohodnutá. Nakoľko Zmluva o obchodnom zastúpení trvala od 1.5.2001, teda viac ako tri roky, výpovedná lehota mala byť v zmysle § 668 ods. 3 tri mesiace.
Preto podľa názoru žalobcu zmluvný vzťah založený Zmluvou o obchodnom zastúpení trvá a zmluvné strany sú zmluvou viazané a výpoveď zmluvy daná žalovaným žalobcovi je absolútne neplatná. Naliehavý právny záujem v súlade s § 80 písm. c) O. s. p. je podľa tvrdenia žalobcu zrejmý zo skutočnosti , že žalobca sa z jedného dňa na druhý ocitol bez práce, pričom žalovaný mu neumožňuje prácu vykonávať a odmieta si plniť svoje záväzky zo Zmluvy vyplývajúce i keď plynie výpovedná lehota. Žalobca je naviac viazaný konkurenčnou doložkou, v dôsledku ktorej nemôže vykonávať rovnakú alebo obdobnú činnosť, ktorú vykonával viac ako tri roky pre žalovaného a jedinou jeho možnosťou je začínať od začiatku v inej oblasti.
Výrok rozhodnutia
Súd žalobu z a m i e t a . Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.660, - Sk na účet právnej zástupkyne žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odôvodnenie
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 11.3.2005 s návrhom nesúhlasil, uviedol, že ustanovenie § 668 ods. 3 Obch. zák. je síce kogentnej povahy, t.j. strany sa od nemôžu odchýliť alebo toto ustanovenie vylúčiť. Na druhej strane je však potrebné brať do úvahy možnosť odlišnej dohody strán pri aplikácii tohto ustanovenia, ktoré možno vykladať v tom zmysle, že dohodu strán o dĺžke výpovednej lehoty pri výpovedi zmluvy o obchodnom zastúpení nie je možné vylúčiť. Predmetné ustanovenie neurčuje, či k dohode strán musí dôjsť pri uzavretí zmluvy, resp. po jej vypovedaní, preto sa aj tu uplatňuje zmluvná voľnosť strán. Formulácia ak sa zmluvné strany nedohodnú inak je štandartne používaná v ustanoveniach občianskoprávnych aj obchodnoprávnych predpisov a vo všetkých prípadoch sleduje umožnenie dispozície zmluvných strán pri týchto ustanoveniach a odchýlení sa od nich. Preto žalovaný je toho názoru, že strany Zmluvy o obchodnom zastúpení nie sú limitované pri dohode o dĺžke výpovednej lehoty Zmluvy o obchodnom zastúpení.
Ďalej žalovaný uviedol, že Zmluva o obchodnom zastúpení sa riadi výlučne právnymi predpismi Slovenskej republiky, pri posudzovaní platnosti zmluvy alebo ďalších právnych úkonov nadväzujúcich na zmluvu je možné vychádzať z ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov SR. Ustanoveniami čl. 15 Smernice Rady ES č. 86/653/EHS o koordinácií právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných členských zástupcov je právne irelevantné, nakoľko Smernice Rady predstavujú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev, na prevzatie ktorých sa v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR vyžaduje implementácia zákonom alebo nariadením vlády. V zmysle Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev je priamo záväzným a použiteľným bez potreby ďalšej implementácie len nariadenie alebo rozhodnutie a nie smernica. Preto nie je možné citovanú smernicu považovať za právne záväzný akt, ktorý má priamu účinnosť na území SR.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, jeho právneho zástupcu, výsluchom právnej zástupkyne žalovaného, oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise a zistil nasledovný skutkový stav.
Na pojednávaní žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že okrem neho dostali výpoveď asi šiesti pracovníci žalovaného, v podstate im nikto nič nevysvetlil. Ako dôvod výpovede stanovil žalovaný ten, že žalobca vstúpil do obchodného zmluvného vzťahu s konkurenčnou spoločnosťou, podľa jeho názoru bol dôvod žalobcovi podsunutý, aby mu mohla byť daná výpoveď.
Zmluvu o obchodnom zastúpení žalobca podpísal, akceptoval ju, nakoľko v tom čase mu nič iné nezostávalo, i keď podmienky z nej vyplývajúce boli dosť prísne. Ani ústne, ani písomne nepripomienkoval žiadny článok Zmluvy. Jednalo sa o štandartnú zmluvu, ktorá bola predložená aj iným účastníkom.
Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že s návrhom nesúhlasí a výpoveď považuje za platnú, nesúhlasí s interpretáciou § 668 ods. 3 Obch. zák., tak ako uviedol žalobca. Súhlasila s tým, že citované ustanovenie je kogentnej povahy, strany sa nemôžu od neho odchýliť alebo ho vylúčiť. Uviedla však, že ak sa zmluvné strany dohodnú inak, tak sa neuplatní druhá časť ustanovenia § 668 ods. 3 Obch. zák. o dĺžke výpovednej lehoty. Má za to, že zmluvné strany sa dohodli inak o dĺžke výpovednej lehoty a to, že platnosť zmluvy končí dňom doručenia písomnej výpovede.
Za dohodnutie inak sa môže považovať aj to, že žalovaný vyjadril svoju vôľu s výpoveďou a žalobca konkludentným prejavom tým, že po doručení výpovede odovzdal všetky technické pomôcky žalovanému a tým prejavil súhlas s výpoveďou. Podľa § 652 ods. 1, 4 Obchodného zákonníka zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len obchody ) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. Zmluva musí mať písomnú formu.
Podľa § 668 ods. 2, 3 Obch. zák. zmluvu dohodnutú na neurčitý čas môže ukončiť ktorákoľvek zo strán výpoveďou.
Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dĺžka výpovednej lehoty pri výpovedi danej v priebehu prvého roka trvania zmluvy je jeden mesiac, pri výpovedi danej v priebehu druhého roka dva mesiace, ak zmluva trvá tri a viac rokov, výpovedná lehota je tri mesiace.
V zmysle ust. § 263 Obch. zák. strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť výnimkou, inter alia, stanovenia § 668 od. 3 Obch. zák.
Podľa článku XV. bod 15.2 Zmluvy o obchodnom zastúpení obidve zmluvné strany môžu túto zmluvu kedykoľvek vypovedať a to aj bez uvedenia dôvodov. Platnosť zmluvy končí dňom doručenia písomnej výpovede.
Podľa § 39 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa Smernice Rady ES č. 86/653/EHS o koordinácii právnej úpravy členských štátov, týkajúcej sa nezávislých obchodných zástupcov, v článku 15 bode 2 je uvedené, že výpovedná lehota je v prvom roku trvania zmluvy jeden mesiac, v druhom roku dva mesiace a v treťom a nasledujúcich rokoch trvania tri mesiace.
Strany si nemôžu dohodnúť kratšiu výpovednú lehotu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená Zmluva o obchodnom zastúpení. Žalobca zmluvu podpísal a viac ako 3 roky vykonával pre žalovaného obchodnú činnosť.
Podľa názoru súdu je výpoveď zo Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá bola daná žalobcovi žalovaným dňa 1.12.2004 platným právnym úkonom a zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania bol riadne ukončený doručením písomnej výpovede, t.j. 2.12.2004.
Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že výpovedná lehota uvedená v ust. § 668 ods. 3 Obch. zák. sa uplatní len v prípade, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, to znamená, že kogentná povaha tohto ustanovenia je limitovaná možnosťou inej dohody zmluvných strán. Zmluvné strany sa dohodli v Zmluve o obchodnom zastúpení na možnosti výpovede s účinnosťou odo dňa doručenia výpovede druhej strane, čím je určená aj dĺžka výpovednej lehoty. Z uvedeného vyplýva, že zmluvné strany si dohodli v Zmluve výpovednú lehotu, využili možnosť inej dohody , ktorú umožňuje § 668 ods. 3 Obch. zák., preto súd žalobu žalobcu zamietol.
Súd pri posudzovaní platnosti ustanovení Zmluvy o obchodnom zastúpení vychádzal z platných právnych predpisov platných na území SR. Preto súd Smernicu Rady ES č. 86/653/EHS o koordinácií právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, považoval za právne irelevantnú, vzhľadom k tomu, že smernice Rady predstavujú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev, na prevzatie ktorých sa v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR vyžaduje implementácia zákonom alebo nariadením vlády. V zmysle Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev je priamo záväzným a použiteľným bez potreby ďalšej implementácie len nariadenie alebo rozhodnutie a nie smernica. Smernica bez ďalšej transpozície do vnútroštátneho práva priamo nezakladá žiadne povinnosti. Citovanú smernicu teda nie je možné považovať za právne záväzný akt s účinnosťou na území SR. Smernica sa nenachádza ani v zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 313/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.
Komentár
Predmetom sporu je platnosť výpovede, inter alia možnosť dojednať si ľubovolnú dĺžku výpovednej doby, t.j. prednosť dohody o jej dĺžke pred zákonom (ust. § 668 ods. 3 Obch. zák.), ktorý však dĺžku výpovednej doby považuje za kogentnú. Predovšetkým súd tvrdí, že „výpovedná lehota uvedená v ust. § 668 ods. 3 Obch. zák. sa uplatní len v prípade, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, to znamená, že kogentná povaha tohto ustanovenia je limitovaná možnosťou inej dohody zmluvných strán“. Je zrejmé, že tým poprel účel kogentných noriem vôbec.
Naviac žalobca – obchodný zástupca, ktorý sa neplatnosti výpovede domáhal, argumentoval čl. 15 smernice Rady ES č. 86/653/EHS. Tá okrem iného stanovuje dĺžku výpovednej doby za účelom „...ochrany obchodných zástupcov...“ (pozri prvú zarážku preambule smernice) takto:
- „Článok 15
- V prípadoch, keď sa zmluva o obchodnom zastúpení uzatvára na dobu neurčitú, môže zmluvu vypovedať ktorákoľvek strana.
- Výpovedná lehota je jeden mesiac v prvom roku zmluvy, dva mesiace v druhom začatom nasledujúcom roku a tri mesiace v treťom začatom nasledujúcom roku. Zmluvné strany nesmú dohodnúť kratšiu výpovednú lehotu.
- Členské štáty môžu stanoviť výpovednú lehotu na štyri mesiace pre štvrtý, päť mesiacov pre piaty a šesť mesiacov pre šiesty nasledujúci rok. Môžu tiež stanoviť, že zmluvné strany nesmú výpovednú lehotu skrátiť.
- Ak sa zmluvné strany dohodnú na dlhšej výpovednej lehote, ako je stanovená v odseku 2 a 3, výpovedná lehota nesmie byť kratšia pre zastúpeného ako pre obchodného zástupcu.
- Pokiaľ zmluvné strany nedohodnú inak, koniec výpovednej lehoty sa musí zhodovať s koncom kalendárneho mesiaca.
- Ustanovenia tohto článku sa budú uplatňovať na zmluvu o obchodnom zastúpení na dobu určitú, ak sa táto dohoda v zmysle článku 14 stala zmluvou na dobu neurčitú s tým, že sa pri výpočte výpovednej lehoty bude brať na zreteľ predchádzajúca zmluva o obchodnom zastúpení na dobu určitú.“
Je zrejmé, že kogentné ust. § 668 ods. 3 Obch. zák. (viď § 263 ods. 1 Obch. zák.) týkajúce sa minimálnej dĺžky výpovednej doby je v súlade so zámerom smernice č. 86/653/EHS (ochrana obchodných zástupcov) a ako také nepripúšťa iný výklad a aplikáciu.
Z hľadiska vylúčenia aplikácie komunitárneho práva, v danom prípade smernice EHS, je rozhodných päť tvrdení súdu, že:
- „Súd Smernicu Rady ES č. 86/653/EHS o koordinácií právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, považoval za právne irelevantnú, vzhľadom k tomu, že smernice Rady predstavujú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev, na prevzatie ktorých sa v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR vyžaduje implementácia zákonom alebo nariadením vlády.
- V zmysle Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev je priamo záväzným a použiteľným bez potreby ďalšej implementácie len nariadenie alebo rozhodnutie a nie smernica.
- Smernica bez ďalšej transpozície do vnútroštátneho práva priamo nezakladá žiadne povinnosti.
- Citovanú smernicu teda nie je možné považovať za právne záväzný akt s účinnosťou na území SR.
- Smernica sa nenachádza ani v zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 313/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.“
AD 1)Je nutné pripomenúť, pravidlá aplikácie prameňov práva ES/EÚ stanovuje výlučne právo EÚ samotné, predovšetkým zakladajúce zmluvy, resp. ich výkladom judikatúra Súdneho dvora. Možno citovať ustanovenie § 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení neskorších predpisov: „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev sú v súlade s medzinárodnými zmluvami účinné na území Slovenskej republiky“.
Naviac osobitne súdom je určená osobitná povinnosť – eurokonformného výkladu, ktorú majú predovšetkým súdy a práve v tom prípade, ak je táto nesprávne transponovaná, alebo nie je transponovaná vôbec. Ústava SR naviac neurčuje, ktoré akty ES/EÚ je nutné implementovať.
AD 2) Toto tvrdenie nie je odôvodnené (napr. citáciou ustanovenia zakl. zmlúv, alebo Ústavy SR). Naopak podľa čl. 249 ZES je „smernica záväzná pre každý členský štát“, pričom súd je orgánom členského štátu, ktorému je rovnako toto ustanovenie adresované.
AD 3) Smernica zakladá povinnosti predovšetkým členským štátom – a to najmä povinnosť ich transpozície (čl. 249 ZES) a tiež súdom – povinnosť eurokonformného výkladu (pozri napr. rozsudok SD ES z 13.11. 1990, C-106/89, Marleasing, bod 8. Ďalej smernica ukladá povinnosti členským štátom a práva FO a PO za predpokladu, že jej ustanovenia majú priamy účinok.
AD 4) Smernica je právne záväzný akt ES v zmysle čl. 249 ZES a má účinnosť na území SR v zmysle čl. 2 a 53 Aktu o podmienkach pristúpenia z roku 2003. V zmysle ustanovenia § 121 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov netreba dokazovať „právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie“ (t.j. aj smernice ak boli riadne publikované v Ú.v. EÚ). Platí teda zásada iura novit curia aj voči právu EÚ a jeho aplikácia ex officio bez ohľadu na právnu kvalifikáciu účastníka konania (analogicky napr. nález Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 13/2000, z 10. júla 2001 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2005, sp. zn. 1Cdo 190/2004). Obdobne platí domnienka znalosti všetkého, čo bolo v Ú.v. EÚ vyhlásené (pozri § 2 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení neskorších predpisov).
AD 5) Zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorý tvorí prílohu k zákonom nemá žiadnu právnu silu, resp. netvorí obsah právneho predpisu. Existuje viacero prípadov, kedy zákonodarca transponoval smernicu do zákona a v zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie len jednoducho o tom pozabudol informovať.
Literatúra
Ovečková Oľga a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Iura Edition, Bratislava 2008
SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Súdny systém Európskej únie. 2. vydanie. Poradca podnikateľa, spol. s r.o. Žilina 2008
SLAŠŤAN, Miroslav. Slovak Republic. In: The Impact of EU Accession on the Legal Orders of New EU Member States and (Pre-) Candidate Countries: Hopes and Fears. T.M.C. Asser Instituut, The Hague 2006
SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav – IVANOVÁ-ŽILÁKOVÁ, Denisa. Primárne právo Európskej Únie. 2. vydanie. EUROIURIS – Európske právne centrum. Bratislava 2006
SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav. Sekundárne právo Európskej únie. Bratislava: EUROIURIS - Európske právne centrum, 2007
Zdroj rozhodnutia
Okresný súd Bratislava II
http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_sudr/jaspiw_maxi_sudr_fr0.htm