Výrok rozhodnutia
[…]
Súhlas s ratifikáciou Zmluvy o Európskej únii na základe zákona možno vysloviť až po zmene ústavy.
[…]
Odôvodnenie
Ústavná rada skonštatovala, že Maastrichtská zmluva spĺňa ústavnú požiadavku vzájomnosti, keďže podľa jej článku R táto zmluva nadobudne platnosť až po uložení poslednej ratifikačnej listiny.
Ústavná rada ďalej uviedla, že Maastrichtská zmluva tiež neporušuje ústavné pravidlá a zásady týkajúce sa ochrany občianskych práv a slobôd, pretože podľa článku F ods. 2 tejto zmluvy „Únia rešpektuje základné práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú zo spoločných ústavných tradícií členských štátov, ako základné princípy práva Spoločenstva“, pričom ich dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor Európskych spoločenstiev.
V súvislosti so zavedením občianstva Únie Ústavná rada poukázala na to, že článok 8b ods. 1, doplnený do Zmluvy o Európskom spoločenstve článkom G Maastrichstkej zmluvy, zakotvuje volebné právo každého občana Únie na účely volieb do orgánov miestnej samosprávy v členskom štáte, v ktorom má bydlisko. Ústavná rada skonštatovala, že toto ustanovenie Maastrichtskej zmluvy je v rozpore s článkom 3 štvrtým odsekom ústavy, ktorý priznával volebné právo do orgánov miestnej samosprávy iba francúzskym občanom.
Ústavná rada ďalej poukázala na to, že článok 8b ods. 2, doplnený do Zmluvy o Európskom spoločenstve článkom G Maastrichstkej zmluvy, zakotvuje volebné právo každého občana Únie na účely volieb do Európskeho parlamentu. Ústavná rada však skonštatovala, že vzhľadom na to, že Európsky parlament nie je súčasťou francúzskeho ústavného poriadku, ale autonómneho právneho poriadku Spoločenstva, priznanie volebného práva občanom Únie na účely volieb do Európskeho parlamentu neodporuje článku 3 ani inému ustanoveniu alebo zásade francúzskej ústavy.
Ústavná rada však uviedla, že francúzskej ústave odporuje článok B Maastrichskej zmluvy, pokiaľ upravuje vytvorenie hospodárskej a menovej únie so zavedením jednotnej meny; článok G tejto zmluvy, pokiaľ dopĺňa do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva článok 3a ods. 2, článok 105 ods. 2, článok 105a, článok 107, článok 190, článok 109g ods. 2 a článok 109l ods. 4; ako aj ďalšie ustanovenia kapitol II, III a IV hlavy VI doplnenej do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a ustanovenia protokolov 3 a 10, pokiaľ ich nemožno oddeliť od uvedených článkov, pretože uplatňovanie týchto ustanovení môže pozbaviť členský štát jeho právomocí v oblasti týkajúcej sa základných podmienok výkonu národnej suverenity.
V súvislosti s opatreniami týkajúcimi sa vstupu a pohybu osôb Ústavná rada uviedla, že určovanie tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov víza, podľa článku 100c ods. 1 doplneného do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva článkom G Maastrichtskej zmluvy, jednomyseľným rozhodnutím Rady ministrov do 1. januára 1996 nie je v rozpore s ústavou, avšak prechod od pravidla jednomyseľnosti k väčšinovému hlasovaniu od 1. januára 1996 podľa článku 100c ods. 3 môže aj napriek odsekom 4 a 5 tohto článku ovplyvniť základné podmienky výkonu národnej suverenity. Preto Ústavná rada dospela k záveru, že článok 100c ods. 3 odporuje ústave.
Ústavná rada napokon uviedla, že z uvedených dôvodov si udelenie súhlasu s ratifikáciou Zmluvy o Európskej únii na základe zákona vyžaduje zmenu ústavy