logo saep logo apvv

Traité d'Amsterdam

Skutkový základ sporu/procesný vývoj

Prezident a predseda vlády Francúzskej republiky podali 4. decembra 1997 na Ústavnú radu na základe článku 54 francúzskej ústavy podnet na preskúmanie, či sa na vyslovenie súhlasu s Amsterdamskou zmluvou vyžaduje zmena ústavy. Na základe tohto podnetu teda Ústavná rada posudzovala, či táto zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré odporujú francúzskej ústave.

 

Výrok rozhodnutia

[…]
Súhlas s ratifikáciou Amsterdamskej zmluvy na základe zákona možno vysloviť až po zmene ústavy. 
[…]

Odôvodnenie

Ústavná rada vo svojom rozhodnutí posudzovala súlad ustanovení Amsterdamskej zmluvy týkajúcich sa víz, azylu a voľného pohybu osôb s francúzskou ústavou.

Z hľadiska vnútroštátneho práva Ústavná rada poukázala na článok 88-2 francúzskej ústavy, podľa ktorého „s výhradou vzájomnosti a za podmienok stanovených Zmluvou o Európskej únii… Francúzsko súhlasí s prenesením právomocí potrebných na vytvorenie európskej hospodárskej a menovej únie, ako aj s prijatím noriem týkajúcich sa prekračovania vonkajších hraníc členských štátov Európskeho spoločenstva“.

Ústavná rada uviedla, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že ustanovenia Amsterdamskej zmluvy, ktoré Európskemu spoločenstvu zverujú právomoci týkajúce sa základných podmienok výkonu národnej suverenity, si vyžadujú zmenu ústavy, pokiaľ sa tieto právomoci týkajú iných oblastí, ako je vytvorenie európskej hospodárskej a menovej únie alebo prekračovanie spoločných vonkajších hraníc alebo pokiaľ tieto ustanovenia stanovujú na výkon právomocí, ktorých prenesenie bolo schválené citovaným článkom 88-2 francúzskej ústavy, iné podmienky ako Zmluva o Európskej únii podpísaná 7. februára 1992.

Ústavná rada poukázala na to, že článkom 2 Amsterdamskej zmluvy bola do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vložená hlava IIIa s názvom „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“.

V súvislosti s vízovou politikou Ústavná rada poukázala na článok 73j tejto hlavy, ktorý znie:

„Rada v súlade s postupom uvedeným v článku 73o do piatich rokov  od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy prijme:

  1. opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby v súlade s článkom 7a neboli pri prekročení vnútorných hraníc kontrolované osoby, či už sú to občania únie alebo štátni príslušníci tretích krajín;
  2. opatrenia o prekročení vonkajších hraníc členských štátov, ktoré stanovia:
    1. pravidlá a postupy, ktoré majú členské štáty dodržiavať pri uskutočňovaní kontroly osôb na takýchto hraniciach;
    2. b) vízové predpisy pri predpokladanom pobyte najviac troch mesiacov, vrátane:
      1. zoznamu tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekročení vonkajších hraníc a krajín, ktorých štátni príslušníci sú od vízovej povinnosti oslobodení;
      2. postupy a podmienky vydávania víz členskými  štátmi;
      3. jednotný formát pre víza;
      4. pravidlá o jednotných vízach;
  3. opatrenia na stanovenie podmienok, za ktorých sa štátni príslušníci tretích krajín môžu do troch mesiacov voľne pohybovať na území členských krajín.“

V súvislosti s azylovou a prisťahovaleckou politikou Ústavná rada poukázala na článok 73k uvedenej hlavy, ktorý znie:

„Rada v súlade s postupom uvedeným v článku 73o do piatich rokov  od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy prijme:

  1. azylové opatrenia v súlade so Ženevským dohovorom z 28. júla 1951 a Protokolom z 31. januára 1967 o postavení utečencov, a inými príslušnými zmluvami v nasledovných oblastiach:
    1. kritériá a mechanizmy určujúce, ktorý členský štát je zodpovedný za posudzovanie žiadosti o azyl predloženej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov;
    2. minimálne pravidlá o prijatí žiadateľov o azyl v členských štátoch;
    3. minimálne pravidlá s ohľadom na uznanie štátnych príslušníkov tretích krajín za utečencov;
    4. minimálne pravidlá postupov členských štátov pri udeľovaní alebo odnímaní štatútu utečenca;
  2. opatrenia o utečencoch a vyhnaných osobách v týchto oblastiach:
    1. minimálne pravidlá o poskytnutí dočasnej ochrany vyhnaných osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do krajiny svojho pôvodu, a osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu;
    2. podporovať vyvážené úsilie členských štátov pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijímania utečencov a vyhnaných osôb;
  3. opatrenia prisťahovaleckej politiky v týchto oblastiach:
    1. podmienky vstupu a pobytu a pravidlá o postupe členských štátov pri udeľovaní víz a povolení na dlhodobý pobyt, vrátane takých, ktoré sa vydávajú za účelom opätovného spojenia rodiny;
    2. nelegálne prisťahovalectvo a nelegálny pobyt, vrátanie repatriácie osôb, ktoré sa nelegálne zdržujú  v členskom štáte;
  4. opatrenia na vymedzenie práv a podmienok, za ktorých štátni príslušníci tretích krajín  s riadnym pobytom v členskom štáte sa môžu zdržiavať v iných členských štátoch.

Opatrenia prijaté Radou podľa odsekov 3 a 4 nebránia žiadnemu členskému štátu, aby v daných oblastiach zachoval alebo zaviedol vnútroštátne opatrenia, ktorú sú zlučiteľné s touto zmluvou a medzinárodnými dohodami.

Ústavná rada napokon poukázala na článok 73o hlavy IIIa, ktorý znie:

  1. Počas prechodného obdobia piatich rokov po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy sa Rada uznáša jednomyseľne na návrh Komisie alebo z podnetu členského štátu, a po porade s Európskym parlamentom.
  2. Po tomto období piatich rokov:
    • sa Rada uznáša na návrh Komisie; Komisia preskúma každú žiadosť členského štátu na predloženie návrhu Rade;
    • po porade s Európskym parlamentom Rada jednomyseľne rozhodne so zreteľom na všetky oblasti alebo časť oblastí pokrytých touto hlavou, ktoré sú upravené podľa postupu uvedeného v článku 189b, a upravené vzhľadom na ustanovenia týkajúce sa právomocí Súdneho dvora.
  3. Odlišne od odsekov 1 a 2 Rada po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy prijme kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, a po porade s Európskym parlamentom, opatrenia uvedené v článku 73j(2)(b)  (i) a (iii).
  4. Odlišne od odseku 2 Rada prijme opatrenia uvedené v článku 73j(2)(b) (ii) a (iv) po uplynutí piatich rokov od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy v súlade s postupom uvedeným v článku 189b.“

Ústavná rada uviedla, že prvý a tretí odsek článku 73j a článok 73k stanovujú prenesenie právomocí na Spoločenstvo v oblastiach azylu, prisťahovalectva a prekračovania vnútorných hraníc, ktoré sa týkajú výkonu vnútroštátnej suverenity a na ktoré sa nevzťahuje oprávnenie zakotvené v článku 88-2 francúzskej ústavy. Poukázala na to, že samotný princíp subsidiarity zakotvený v článku 3b Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorého podmienky uplatňovania sú uvedené v prílohe Amsterdamskej zmluvy, nemôže zabrániť tomu, aby prenesenie právomoci podľa Amsterdamskej zmluvy nemalo vplyv na základné podmienky výkonu národnej suverenity.

Ústavná rada skonštatovala, že podľa prvého odseku článku 73o tieto základné podmienky výkonu národnej suverenity nebudú ovplyvnené počas päťročného prechodného obdobia po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, keďže sa bude uplatňovať jednomyseľné hlasovanie Rady, v rámci ktorého si členské štáty zachovajú právo legislatívnej iniciatívy, avšak podľa druhého odseku citovaného článku po uplynutí tohto päťročného obdobia bude Rada rozhodovať iba na návrh Komisie, čím členské štáty stratia právo legislatívnej iniciatívy, pričom Rada bude môcť jednomyseľne, kvalifikovanou väčšinou alebo v rámci spolurozhodovacieho postupu prijímať opatrenia v uvedených oblastiach. Podľa Ústavnej rady tento prechod od jednomyseľného rozhodovania k rozhodovaniu na základe kvalifikovanej väčšiny alebo v rámci spolurozhodovacieho postupu si nebude vyžadovať ratifikáciou alebo schválenie zo strany členských štátov, a teda nebude môcť byť predmetom kontroly ústavnosti na základe článku 54 alebo článku 61 ods. 2 francúzskej ústavy.

Ústavná rada preto rozhodla, že druhý odsek článku 73o doplnený článkom 2 Amsterdamskej zmluvy do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva treba vyhlásiť za protiústavný, pokiaľ sa vzťahuje na opatrenia uvedené v prvom a treťom odseku článku 73j a v článku 73k Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ústavná rada tiež dospela k záveru, že automatický prechod od rozhodovania kvalifikovanou väčšinou k spolurozhodovaciemu postupu po uplynutí prechodného obdobia v oblasti určovania postupov a podmienok vydávania víz na krátkodobý pobyt členskými štátmi a právnej úpravy jednotných víz na základe štvrtého odseku článku 73o môže mať vplyv na základné podmienky výkonu národnej suverenity, a preto treba toto ustanovenie tiež vyhlásiť za protiústavné.

Ústavná rada napokon uviedla, že prechod k rozhodovaniu kvalifikovanou väčšinou a v rámci spolurozhodovacieho postupu podľa druhého odseku článku 73o v súvislosti s opatreniami uvedenými v písm. a) druhého odseku článku 73j (pravidlá a postupy, ktoré majú členské štáty dodržiavať pri uskutočňovaní kontroly osôb na takýchto hraniciach) má tiež vplyv na základné podmienky výkonu národnej suverenity, a preto treba druhý odsek článku 73o vyhlásiť za protiústavný, pokiaľ sa vzťahuje na opatrenia uvedené v písm. a) druhého odseku článku 73j.

Zdroj rozhodnutia

www.conseil-constitutionnel.fr