Výrok rozhodnutia
[…]
Zmluva o Európskej únii podpísaná 7. februára 1992 v Maastrichte neodporuje ústave.
[…]
Odôvodnenie
Senátori v súvislosti so skutočnosťou, že 2. júna 1992 bola Maastrichstká zmluva odmietnutá v dánskom referende, poukázali na článok R tejto zmluvy, podľa ktorého táto zmluva nadobudne platnosť až po jej ratifikácii všetkými zmluvnými stranami. Podľa ich názoru by teda ratifikácia zmluvy za daného stavu odporovala ústavnej povinnosti Francúzskej republiky dodržiavať pravidlá medzinárodného práva verejného.
Ústavná rada sa s týmito tvrdeniami nestotožnila a uviedla, že skutočnosť, že zmluva nebola ratifikovaná inou zmluvnou stranou, nič nemení na existencii tejto zmluvy ako medzinárodného záväzku Francúzskej republiky, a preto ju Francúzska republika môže ratifikovať.
Ústavná rada ďalej posudzovala článok 8b ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vložený článkom G Maastrichtskej zmluvy, ktorý znie:
„Každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený do orgánov miestnej samosprávy vo voľbách v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme do 31. decembra 1994 jednomyseľným rozhodnutím Rada na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami členského štátu.“
Napriek tomu, že v nadväznosti na rozhodnutie Ústavnej rady z 9. apríla 1992, ktorým bolo citované ustanovenie Maastrichtskej zmluvy vyhlásené za protiústavné, bol do ústavy vložený článok 88-3, ktorý priznal právo voliť a byť volený občanom Únie s bydliskom vo Francúzsku za podmienok stanovených Maastrichtskou zmluvou, senátori namietali, že toto ustanovenie odporuje článku 3 Deklarácie práv človeka a občana a článku 3 ústavy, ktoré zakotvujú zásadu suverenity ľudu.
V súvislosti s namietaným rozporom s článkom 3 Deklarácie práv človeka a občana Ústavná rada poukázala na svoje rozhodnutie z 9. apríla 1992, v ktorom toto tvrdenie odmietla. Ústavná rada tiež odmietla tvrdenie, že Maastrichtská zmluva je v rozpore s článkom 3 ústavy.
Senátori ďalej okrem iného namietali, že viaceré ustanovenia Maastrichtskej zmluvy, ktoré zverujú niektoré právomoci parlamentu orgánom Spoločenstva, sú v rozpore s článkami 3, 20 a 34 ústavy. Ústavná rada však konštatovala, že prenesenie týchto právomocí bolo v súlade s doplneným článkom 88-2 ústavy, podľa ktorého „s výhradou vzájomnosti a za podmienok stanovených Zmluvou o Európskej únii… Francúzsko súhlasí s prenesením právomocí potrebných na vytvorenie európskej hospodárskej a menovej únie“.
Ústavná rada napokon skonštatovala, že Zmluva o Európskej únii neobsahuje žiadne ustanovenie odporujúce ústave, a preto ju možno ratifikovať na základe zákona.