Európske medzinárodné právo súkromné v aplikačnej praxi súdov Slovenskej republiky

Výrok rozhodnutia

Ústavný súd […]  vyhlasuje, že:

1. Neexistuje rozpor medzi španielskou ústavou a článkom I-6 Zmluvy o Ústave pre Európu, podpísanej 29. októbra 2004 v Ríme.
2. Neexistuje rozpor medzi španielskou ústavou a článkami II-111 a II-112 tejto zmluvy.
3. Článok 93 španielskej ústavy postačuje na udelenie súhlasu štátu s uvedenou zmluvou.
4. Nie je potrebné vydať žiadne vyhlásenie, pokiaľ ide o štvrtú z otázok vlády.

Odôvodnenie

V súvislosti s otázkou súladu článku I-6 zmluvy, podľa ktorého „ústava a právo prijaté inštitúciami Únie pri vykonávaní prenesených právomocí má prednosť pred právom členských štátov,“ so španielskou ústavou ústavný súd poukázal na vyhlásenie k článku I-6 pripojené k tejto zmluve, podľa ktorého „konferencia poznamenáva, že článok I-6 odráža existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a Súdu prvého stupňa.“ Ústavný súd ďalej konštatoval, že táto zmluva rešpektuje identitu členských štátov a ich základné ústavné štruktúry a že je založená na hodnotách, ktoré tvoria základ ústav týchto štátov. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na článok I-5 ods. zmluvy, podľa ktorého „Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred ústavou, ako aj ich národnú identitu obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch, vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti.

V súvislosti s hodnotami Európskej únie ústavný súd poukázal na článok I-2 tejto zmluvy, podľa ktorého „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi. Na tieto ustanovenia nadväzujú ustanovenia Charty základných práv Európskej únie v druhej časti zmluvy, ktorej preambula ustanovuje, že „Únia [je] založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity“, pričom „žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané [...] ústavami členských štátov.“ (článok II-113 zmluvy). Podľa ústavného súdu najmä tieto ustanovenia zaručujú existenciu základných štruktúr členských štátov, ako aj ich hodnôt, princípov a základných práv, a teda tieto záruky sú, na rozdiel od predchádzajúcich etáp integrácie, výslovne vyjadrené. Právny poriadok Únie, ktorého prednosť zmluva zaručuje, je teda založený na „spoločných hodnotách ústav [členských štátov Únie] a ich ústavných tradíciách.“ Prednosť zmluvy a z nej odvodeného práva sa vzťahuje iba na výkon právomocí zverených Európskej únii, a teda nejde o „všeobecnú prednosť“. Tieto právomoci sú navyše vymedzené na základe zásady prenesenia právomocí a ich vykonávanie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality (článok I-11 ods. 1 zmluvy). Ústavný súd tiež poukázal na presné vymedzenie rozdelenia právomocí medzi Európskou úniou a členskými štátmi v článkoch I-12 až I-17 zmluvy, pričom zmluva „podstatným spôsobom nemení stav vytvorený po pristúpení [Španielskeho kráľovstva] k Spoločenstvám“, ale ho zjednodušuje a upresňuje. Ústavný súd napokon zdôraznil, že právomoci, ktorých výkon je prenesený na Európsku úniu, by nemohli byť základom prijatia komunitárnych noriem, ktorých obsah by odporoval hodnotám, princípom alebo základným právam španielskej ústavy, bez toho, aby došlo k porušeniu samotnej zmluvy.

V súvislosti s namietaným rozporom citovaného článku I-6 zmluvy s článkom 9 ods. 1 španielskej ústavy, podľa ktorého „občania a orgány verejnej moci podliehajú ústave a ostatným právnym predpisom právneho poriadku“, a teda ustanovuje zásadu nadradenosti (supremacía) ústavy, ústavný súd uviedol, že z mnohých ustanovení španielskej ústavy vyplýva, že španielska ústava je najvyššou normou (norma suprema) španielskeho právneho poriadku, a teda že ústava je nadradená akejkoľvek inej norme, vrátane medzinárodných zmlúv. Vyhlásenie prednosti (primacía) Ústavy pre Európu citovaným článkom I-6 zmluvy.... Nadradenosť a prednosť sú totiž odlišnými kategóriami: prednosť sa uplatňuje v rámci aplikácie platných noriem a nadradenosť sa uplatňuje v procese normotvorby. Nadradenosť je vyjadrená v hierarchicky nadradenom postavení normy, ktorá je zdrojom platnosti jej podradených noriem, pričom tieto podradené normy sú neplatné, ak sú v rozpore s nadradenou normou. Na druhej strane, prednosť nie je nevyhnutne založená na hierarchii, ale na odlíšení oblastí aplikácie odlišných noriem, ktoré sú v zásade platné, pričom jedna z nich je spôsobilá nahradiť inú na základe jej prednostnej aplikácie z rôznych dôvodov. Každá nadradenosť v zásade vedie k prednosti (preto sa tieto pojmy niekedy používajú ako ekvivalenty) okrem prípadu, ak samotná nadradená norma ustanovuje, že sa bude v určitej oblasti nahradená alebo že sa nebude aplikovať. Nadradenosť ústavy je teda zlučiteľná s prednostnou aplikáciou noriem právneho poriadku, ktorý je odlišný od vnútroštátneho právneho poriadku, pokiaľ tak ustanovuje samotná ústava. V tomto prípade je takýmto ustanovením článok 93 španielskej ústavy, ktorý umožňuje delegovanie právomocí odvodených z ústavy v prospech medzinárodnej inštitúcie, ktorá je takto ústavne oprávnená vydávať normy v oblastiach, ktoré boli predtým vyhradené vnútroštátnym orgánom, a uplatňovať ich. Samotná španielska ústava teda článkom 93 uznala prednosť práva Únie v príslušných oblastiach, ktorá je teraz zakotvená v citovanom článku I-6 zmluvy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že neexistuje rozpor medzi článkom I-6 zmluvy a článkom 9 ods. 1 španielskej ústavy.

Ústavný súd však uviedol, že „v ťažko predstaviteľnom prípade, že by sa v neskoršom vývoji práva Európskej únie toto právo dostalo do rozporu so španielskou ústavou, pričom prípadné porušenia európskeho práva vo vzťahu k samotnej Ústave pre Európu by neboli napravené riadnymi postupmi ňou ustanovenými, by zvrchovanosť španielskeho ľudu a nadradenosť ním prijatej ústavy mohli v poslednom stupni viesť k tomu, že by sa tento súd vyjadril k problémom, ktoré by v takom prípade vznikli, ktoré však zo súčasnej perspektívy neexistujú, prostredníctvom príslušných ústavných postupov, odhliadnuc od toho, že táto nadradenosť je zaručená článkom I-60 zmluvy, ktorý je skutočným protikladom článku I-6 tejto zmluvy a ktorý umožňuje reálne vymedziť prednosť vyjadrenú v poslednom citovanom článku, ktorá sa nemôže uplatniť v prípade dobrovoľného vystúpenia, ktoré je ponechané zvrchovanej a nadradenej vôli členských štátov.“

Ďalšou otázkou, ktorú ústavný súd posudzoval, bol namietaný rozpor článkov II-111 a II-112 Zmluvy o Ústave pre Európu so španielskou ústavy. Článok II-111 tejto zmluvy, ktorý upravuje rozsah pôsobnosti Charty základných práv Európskej únie, ustanovuje:

1. Ustanovenia tejto charty sú určené inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie za predpokladu dodržiavania zásady subsidiarity, ako aj členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a za predpokladu dodržiavania obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené v iných častiach ústavy.
2. Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v iných častiach ústavy.

Článok II-112 zmluvy, ktorý upravuje rozsah a výklad práv a zásad upravených touto chartou, ustanovuje:

1. Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady musí proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom vo všeobecnom záujme, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
2. Práva uznané v tejto charte, ktoré sú predmetom úpravy ustanovení iných častí ústavy, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených v tých častiach.
3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo väčší rozsah ochrany týchto práv.
4. V rozsahu, v akom táto charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami.
5. Ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie, pri uplatňovaní svojich príslušných právomocí. Týchto ustanovení sa možno dovolávať pred súdom len na účely ich výkladu a preskúmavania ich zákonnosti.
6. V plnej miere sa musia zohľadniť vnútroštátne právne predpisy a prax tak, ako je to vymedzené v tejto charte.
7. Súdne orgány Únie a členských štátov prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade charty základných práv.

Citované ustanovenia zmluvy vyžadovali podľa španielskej vlády, aby sa ústavný súd vyjadril ku koexistencii troch systémov ochrany ľudských práv založených na španielskej ústave, Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon Charte základných práv Európskej únie, najmä pokiaľ ide o aplikáciu prípadných odporujúcich si ustanovení týchto troch systémov. Otázka súladu týchto ustanovení zmluvy so španielskou ústavou bola konkrétne zameraná na súlad s článkom 10 ods. 2 španielskej ústavy, podľa ktorého „normy týkajúce sa základných práv a slobôd, ktoré ústava uznáva, sa budú vykladať v súlade so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a s medzinárodnými zmluvami a dohodami v tejto oblasti, ratifikovanými Španielskom.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že konkrétne problémy výkladu, ktoré by mohli vyplývať zo zmluvy, „nemôžu byť predmetom apriórneho a abstraktného posúdenia“ zo strany ústavného súdu. Tieto problémy totiž môže ústavný súd riešiť iba v rámci ústavných postupov na základe posúdenia konkrétneho práva a jeho osobitných okolností, a to v konštantnom dialógu so súdnymi orgánmi, ktoré sú oprávnené podávať autentický výklad príslušných medzinárodných dohovorov. Ústavný súd ďalej uviedol, že citované ustanovenia Charty základných práv na jednej strane vymedzujú rozsah pôsobnosti práv zakotvených v charte a na druhej strane vymedzujú definičné kritériá ich výkladu a rozsahu. Pokiaľ ide o vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty, ústavný súd poukázal na to, že článok II-111 zmluvy okrem vymedzenia subjektov, ktorým je charta určená (inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a členské štáty, ak vykonávajú právo Únie), výslovne ustanovuje, že táto charta nerozširuje rozsah právomocí Európskej únie. Toto obmedzenie rozsahu pôsobnosti charty, ako aj kritérií výkladu ustanovených v článku II-112 zmluvy, nemôže brániť tomu, aby výkladové účinky tejto zmluvy ako dohovoru týkajúceho sa základných práv ratifikovaného Španielskom v súlade s článkom 93 španielskej ústavy mali všeobecný rozsah zakotvený v článku 10 ods. 2 španielskej ústavy. Podľa ústavného súdu bolo preto otázne, či nevyhnutné rozšírenie výkladových kritérií charty nad rámec obmedzení ustanovených článkom II-111 zmluvy je zlučiteľné so systémom práv a slobôd garantovaných ústavou, teda či „kritériá stanovené zmluvou pre orgány Únie a pre členské štáty, keď aplikujú európskej právo, sú alebo nie sú zlučiteľné so základnými právami podľa ústavy a [...] či môžu zaväzovať španielske orgány verejnej moci mimo rámca uplatňovania práva Únie, teda za okolností, ktoré nijako nesúvisia s právnym poriadkom [Únie].“ Ústavný súd ďalej poukázal na to, že je jasné, že aplikácia základných práv ustanovených chartou zo strany vnútroštátneho sudcu ako európskeho sudcu bude takmer vždy vyžadovať súčasnú aplikáciu príslušných vnútroštátnych základných práv, a preto treba skúmať, či výklad ústavných práv v zmysle charty (na základe článku 10 ods. 2 španielskej ústavy) je zlučiteľný s vymedzením týchto práv vo vnútroštátnej judikatúre. Ústavný súd poukázal na svoje rozhodnutie týkajúce sa Charty z Nice z 30. novembra 2000 (STC 292/2000), v ktorom uviedol, že medzinárodné zmluvy a dohody, na ktoré odkazuje článok 10 ods. 2 ústavy „predstavujú cenné hermeneutické kritériá týkajúce sa významu a rozsahu práv a slobôd uznaných ústavou“, ktoré sa musia brať do úvahy „na účely potvrdenia významu a rozsahu konkrétneho základného práva […] uznaného [španielskou] ústavou. Ústavný súd dospel k záveru, že interpretačné účinky charty v tomto rozsahu v oblasti základných práv by v španielskom právnom poriadku nespôsobovali väčšie ťažkosti ako tie, ktoré v súčasnosti vyplývajú z Rímskeho dohovoru z roku 1950, keďže španielska ústavná doktrína, ako aj samotný článok II-112 zmluvy odkazujú na Rímsky dohovor, pričom judikatúra štrasburského súdu je „spoločným menovateľom na určenie spoločných interpretačných prvkov v jeho minimálnom obsahu“. Článok I-9 ods. 2 zmluvy navyše ustanovuje, že „Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Toto „zjednodušenie zložitosti imanentnej konkurencií výkladových kritérií“ nepredstavuje novú úpravu, pokiaľ ide o význam judikatúry súdov Európskej únie pre vymedzenie základných práv. Neznamená teda „kvalitatívnu zmenu relevancie tejto doktríny v konečnom výklade základných práv“ ústavným súdom. Znamená iba to, že zmluva sa hlási k judikatúre Súdneho dvora, ktorého doktrína je už začlenená do španielskeho právneho poriadku prostredníctvom článku 10 ods. 2 španielskej ústavy, takže nedochádza k novými alebo väčším ťažkostiam, pokiaľ ide o výklad vnútroštátneho systému práv. Ústavný súd napokon zdôraznil, že článok II-113 zmluvy, ktorý ustanovuje, že „žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané, v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov,“ okrem toho, že za základ Charty základných práv označuje spoločné hodnoty ústav členských štátov, jasne ustanovuje, že charta predstavuje minimálny štandard ochrany základných práv, ktorý môže vnútroštátne právo prekročiť. Preto ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje rozpor medzi španielskou ústavou a článkami II-111 a II-112 Zmluvy o Ústave pre Európu.

V súvislosti s otázkou. či na recipovanie zmluvy do vnútroštátneho práva postačuje článok 93 španielskej ústavy, ústavný súd uviedol, že už uvedené argumenty v odôvodnení tohto rozhodnutia potvrdzujú, že tento článok španielskej ústavy skutočne predstavuje základ na prebratie zmluvy do španielskeho právneho poriadku.

V súvislosti s otázkou španielskej vlády, či sa prípadne vyžaduje zmena znenia článku 93 španielskej ústavy tak, aby sa výslovne zmieňoval o európskom integračnom procese, ústavný súd uviedol, že sa môže vyjadriť iba k otázkam, ktoré sú z ústavného hľadiska nevyhnutné, a že z tohto hľadiska je súčasné znenie článku 93 španielskej ústavy postačujúce na začlenenie posudzovanej zmluvy do španielskeho právneho poriadku. Vzhľadom na to, že ústavná reforma nebola potrebná, ústavný súd konštatoval, že nie je potrebné vyjadriť sa k tejto otázke.

Zdroj rozhodnutia

www.tribunalconstitucional.es