logo saep logo apvv

Barabášová proti Daňovému riaditeľstvu SR

Skutkový základ sporu / procesný vývoj

Rozhodnutím č. VI/256/782/3771/2003 zo dňa 2.7.2003 žalovaný správny orgán potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer Daňového úradu Spišská Nová Ves č. 732/230/14962/03/Hof zo dňa 28.3.2003 vo veci vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroku 2002 v sume 5506 Sk s odôvodnením, že žalobkyni bol dorubený rozdiel dane z pridanej hodnoty, pretože vo svojom prvom zdaňovacom období, konkrétne mesiace l l a 12/2002, nepriznala daň na výstupe zo zdaniteľných plnení, a to príjmov za prejednanie dedičstva v celkovej čiastke 60 566,40 Sk. Žalovaný správny orgán dospel k názoru, že každá notárska činnosť je zdaniteľným plnením podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, lebo napĺňa znaky zdaniteľného plnenia uvedené v ust. § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej v texte rozhodnutia len „zák. č. 289/1995 Z.z.“) v znení platnom do 31.12.2001.

Takisto s odkazom na príslušné ustanovenia citovaného zákona o dani z príjmov a zákona o účtovníctve žalovaný dospel k záveru, že notár je podnikateľom, ktorý' je povinný si viesť účtovníctvo.

K námietke žalobkyne o prihliadnutí na Šiestu smernicu Rady ES o zosúladení zákonov členských štátov vzťahujúcich sa na daň z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty žalovaný uviedol, že nakoľko Slovenská republika ešte nie je členským štátom (k 2.7.2003), táto smernica nebola do zákona premietnutá.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa včas žalobu na Krajský súd v Košiciach, v ktorej poukázala na to, že je nutné posudzovať, či vôbec, a pokiaľ áno, ktorá z notárskych činností vymedzených v § 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej v texte rozhodnutia len „zák. č. 323/1992 Zb.“) sú zdaniteľnými plneniami podľa zák. č. 289/1995 Z.z. S odvolaním sa na citované ust. § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 323/1992 Zb. žalobkyňa uviedla, že notárske činnosti sa rozdeľujú na dve kategórie, a to služby podľa odseku 1 a na úkony notára podľa odseku 2. Sem patrí najmä činnosť notára pri prejednaní a osvedčovaní dedičstva, kedy nejde o zdaniteľné plnenie, ako sa mylne domnieva žalovaný, nakoľko na tieto úkony treba nazerať v zmysle § 38 ods. 3 O.s.p. ako na úkony súdu. Ďalej žalobkyňa upozornila na procesné chyby v daňovom konaní, konkrétne na to, že daňovú kontrolu nie je možné stotožniť s daňovým konaním, lebo ide len o jednu časť daňového konania a po nej, hoci malo nasledovať vyrubovacie konanie, toto sa neuskutočnilo Takisto žalovaný v odvolacom konaní rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, čím jej boli odňaté základné procesné práva.

Súd prvého stupňa žalobu postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol ako nedôvodnú, nakoľko z ustanovení zákonov č. 289/1995 Z.z. a č. 323/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že notárska činnosť je zdaniteľným plnením podľa zákona o dani z pridanej hodnoty. Pri svojom odôvodnení krajský súd vychádzal z ustanovení § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 289/1995 Z.z. a § 3 zák. č. 323/1992 Zb. Vo vzťahu k tvrdeným procesným chybám krajský súd uviedol, že nakoľko si žalobkyňa námietku procesných pochybení žalovaného v odvolacom konaní neuplatnila a správcom dane jej bol poskytnutý dostatočný časový úsek na oboznámenie sa s výsledkom daňovej kontroly s tým. že sa mohla k nemu vyjadriť a navrhnúť aj dôkazy, musel krajský súd jej námietku zamietnuť.

Vo včas podanom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu žalobkyňa poukázala na to. že krajský súd vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým záverom, následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu prejednávanej veci a vôbec sa nevysporiadal s jej námietkou protiústavnosti aplikácie zák. č. 289/1995 Z.z. na notársku činnosť vo vzťahu k čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s prihliadnutím na § 38 ods. 3 O.s.p. Podľa mienky žalobkyne zdaniteľným plnením môže byť iba taká činnosť, ktorá je druhovo a obsahovo vymedzená v§ 2 ods. 1 zák. č. 289/1995 Z.z. a špecifikovaná v jeho ods. 2. Ďalej zopakovala svoje argumenty uvedené v žalobe podanej proti rozhodnutiu daňového orgánu.

Výrok rozhodnutia

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Aschenbrennerovej a členov senátu JUDr. Anny Elexovej a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, v právnej veci žalobkyne : JUDr. Mária Barabášová, bytom Mlynská ul. č. 14 , Spišská Nová Ves, zast. JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom so sídlom Horná č. 27, Banská Bystrica proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Košice, Garbiarska č. 1, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.2.2004 č.k. 3S 27/03-29, takto rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 3. februára 2004 č. 3 S 27/03-29 tak, že ruší rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko Košice z 2. júla 2003 č. VI/256/782/3771/2003 spolu s rozhodnutím Daňového úradu v Spišskej Novej Vsi z 28. marca 2003 č. 732/230/14962/03/Hof a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 10 719,50 Sk na účet právneho zástupcu žalobkyne v lehote do 10 dní od doručenia tohto rozsudku.

Odôvodnenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj jemu predchádzajúce konania v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania), v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa § 201 v spoj. súst. § 250j O.s.p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto podľa 250ja ods. 3 O.s.p. rozsudok zmenil tak, že zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa čiastočne stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu vtom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane však poukazuje na to, že podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je predovšetkým právna otázka, či činnosť notára ako súdneho komisára v dedičskom konaní je zdaniteľným plnením v zmysle ust. § 2 ods. 1 a 2 zák. č. 289/1995 Z.z. Zo zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva jednoznačne, ako sa krajský súd domnieva, záver, že notárska činnosť v rozsahu podľa § 3 zák. č. 323/1992 Zb. je vždy a za každých okolností zdaniteľným plnením v zmysle príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty. Výskyt samotnej poznámky pod čiarou č. 2a odkazujúcej demonštratívne, okrem iného aj na zák. č. 323/1992 Zb., ktorá bola do textu zákona o dani z pridanej hodnoty doplnená zákonom č. 524/2001 Z.z. súčinnosťou od 1.1.2002, nemá taký normatívny dosah ani obsah, aby sa z nej dal vyvodiť hore uvedený záver.

Na podklade čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky bol vydaný zákon č. 289/1995 Z.z.. ktorý v existujúcej daňovej sústave modifikoval daň z pridanej hodnoty. Najvyšší súd s poukazom na vzájomné súvislosti ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a jeho zameranie konštatuje, že úmyslom zákonodarcu bolo vymedziť zdaniteľné plnenie ako akúkoľvek cieľavedomú ľudskú činnosť, ktorá vďaka svojmu prevládajúcemu hospodárskemu charakteru smeruje k zhodnoteniu predmetu, na ktorý je táto činnosť zacielená. Pritom pre vznik daňovej povinnosti nie je podmienkou, aby takto vymedzená činnosť bola nutne spojená s hmotne zachytiteľným výsledkom. Takýto rozsah zdaniteľného plnenia je Z uvedeného dôvodu nie je možné medzi zdaniteľné plnenia zahrnúť činnost v súlade s jeho definíciou uvedenou v čl. 4 Šiestej smernice č. 77/388 Rady ES o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, jednotný základ dane, vykonávané orgánmi štátu (so zákonnou výnimkou spočívajúcou v začlenení Správy štátnych hmotných rezerv ako ústredného orgánu štátnej správy medzi subjekty podliehajúce mechanizmu dane z pridanej hodnoty) alebo osobami s delegovanou právomocou, pri ktorých vystupujú ako verejnoprávne orgány, a to aj vtedy, pokiaľ v súvislosti s touto činnosťou vyberajú poplatky alebo iné platby.

Na tomto mieste najvyšší súd k námietke žalobkyne, že v daňovom konaní k hore citovanej Smernici Európskych spoločenstiev správca dane vôbec neprihliadol, uvádza, že s účinnosťou od 1.7.2001 bola otázka záväznosti a prednosti právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie riešená v či. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bez stanovenia odkladajúcich podmienok alebo prechodného obdobia. Preto tvrdenie žalovaného, že táto smernica nebola premietnutá do zákona, nemá oporu v ústavnom stave.

Vo vzťahu k charakteru notárskej činnosti treba uviesť, že notár je jednoznačne štátom určenou a splnomocnenou osobou (§ 2 zák. č. 323/1992 Zb.) vykonávať notársku činnosť v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. Uvedené štátne poverenie sa prejavuje najmä tým, že pri výkone notárskej činnosti musí notár používať okrúhlu pečiatku so štátnym znakom (§ 12 ods. 2 zák. č. 323/1992 Zb.) a jeho činnosť pod sankciou uloženia disciplinárneho opatrenia nesmie vybočiť zo zákonom stanovených medzí (§ 90 a nasl. zák. č. 323/1992 Zb.). Rozsah notárskych činností upravený v § 3 a nasl. v ust. § 36 až § 79 zák. č. 323/1992 Zb. je veľmi rôznorodý a nie je možné o všetkých druhoch notárskych činností hovoriť, že majú charakter výkonu slobodného povolania. Naopak, pokiaľ notár vykonáva činnosť, pri ktorej sú súčasne splnené podmienky verejného účelu, spôsobu ustanovenia a rozhodovacej štátno-mocenskej právomoci, potom ide o činnosť verejnoprávneho orgánu, ktorý vykonáva štátnu moc. Pritom je irelevantné, že výnos z takejto činnosti nie je príjmom verejných financií (§ 95 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb.).

Najvyšší súd konštatuje, že výkon funkcie súdneho komisára ustanoveným notárom v dedičskom konaní podľa § 175a a nasl. O.s.p. je výkonom právomoci verejnoprávneho orgánu, nakoľko notár poverený súdom podľa § 38 O.s.p. a rozvrhu práce podľa § 175za O.s.p. (podmienka ustanovenia) za účelom usporiadania majetkových pomerov poručiteľa (verejný účel) vykonáva jednotlivé úkony v konaní o dedičstve, pričom v jeho rozhodovacej právomoci je možnosť vydať osvedčenie o dedičstve (§ 175zca O.s.p.), na ktoré sa nielen nazerá ako na úkon súdu ( § 3 8 ods. 3 O.s.p.). ale má aj účinky súdneho rozhodnutia pri splnení zákonom predpokladaných podmienok (hypotézy právnej normy).

Nakoľko v prejednávanej veci bolo správcom dane zistené, že žalobkyňa do daňového základu nezahrnula celkovú sumu 60 566,40 Sk ako odmenu za prejednanie dedičstva v období mesiacov 11 a 12/2002, je jednoznačné, že vzhľadom na hore uvedené závery žalobkyňa konala správne, nakoľko išlo o plnenia za výkon verejnoprávnej funkcie. Čo sa týka ďalšej námietky žalobkyne o procesnom pochybení žalovaného, najvyšší súd konštatuje vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia Daňového úradu Spišská Nová Ves z 28.3.2003, že po vykonaní daňovej kontroly bol vyhotovený dňa 14.3.2003 zjej priebehu protokol, tento bol nielen žalobkyni doručený dňa 28.3.2003, ale aj v ten istý deň s ňou prerokovaný a v ten istý deň bol súčasne vydaný dodatočný platobný výmer. Preto sa nezakladá na pravde tvrdenie krajského súdu, že žalobkyňa mala dostatok času na vznesenie námietok a navrhnutie dôkazov. Naopak, najvyšší súd musí prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že takýmto postupom bola na svojich procesných právach v daňovom konaní ukrátená. Podľa ust. § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. dňom doručenia protokolu, tzn. 28.3.2003, mal žalovaný začať vyrubovacie konanie postupom a v zmysle § 44 zák. č. 511/1992 Zb. Nie je možné akceptovať postup správcu dane, ktorým nebol poskytnutý dostatočný časový priestor pre žalobkyňu na ochranu svojich práv v prebiehajúcom daňovom konaní, ale naopak bol okamžite, v ten istý deň, vydaný dodatočný platobný výmer. Takýto postup nenapĺňa obsah práva na spravodlivé daňové konanie, ktoré je zakotvené v § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Na základe uvedených právnych skutočností Najvyšší súd SR rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.

Komentár

Otázka rozhodného dátumu aplikácie práva EÚ sa na prvý pohľad zdá jasná, odvolávajúc sa na čl. 1 Zmluvy o pristúpení a čl. 2 a 58 Aktu o podmienkach pristúpenia a vstup Zmluvy o pristúpení dňom 1. mája 2004 do platnosti.

Aplikáciu práva EÚ slovenskými súdmi je však potrebné s ohľadom na rozhodný čas členiť kvalitatívne podľa spôsobu – aplikovateľnosť priameho a nepriameho účinku procesných a odlišne hmotnoprávnych ustanovení jednotlivých prameňov práva EÚ a následne podľa výberu jednotlivých rozhodných okamihov [1. 5. 1995] nadobudnutie platnosti Asociačnej dohody, 1. 7. 2001 nadobudnutie účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. tzv. „euronovely Ústavy“, rozlične účinnosťou tzv. „transpozičných noviel“ zákonov SR s ohľadom na prebratie smerníc ES/EÚ, 1. 5. 2004 nadobudnutie platnosti Zmluvy o pristúpení v súlade s prechodnými podmienkami uvedenými v Akte o podmienkach pristúpenia, protokolov a najmä prílohy č. XIV, alebo rozlične až odo dňa vzniku, zmeny alebo zániku právnych vzťahov po 1. 5. 2004, teda v súlade so zásadou zákazu retroaktivity, keďže prvostupňové či odvolacie súdy od 1. mája 2004 rozhodovali v zásade spory z právnych vzťahov, ktoré boli založené, zmenené či zrušené ešte pred pristúpením SR k EÚ, t.j. do 1. mája 2004]. Možno konštatovať, že každý spôsob aplikácie s ohľadom na druh normy (procesnoprávnej vs. hmotnoprávnej) má odlišné pravidlá.

V uvedenom spore ide o aplikáciu nepriameho účinku hmotnoprávnej normy – t.j. potrebe výkladu § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v súlade s definíciou uvedenou v čl. 4 Šiestej smernice č. 77/388 Rady ES o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, jednotný základ dane a to z toho dôvodu, že uvedené ustanovenie § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 289/1995 Z.z. musí byť v súlade s čl. 69 Asociačnej dohody vykladané (nepriamo účinné) v súlade s transponovanou Šiestou smernicou (čl. 69 Asociačnej dohody: „zmluvné strany sú si vedomé toho, že hlavnou podmienkou pre hospodársku integráciu Slovenskej republiky do Spoločenstva je zbližovanie existujúcich a budúcich legislatívnych predpisov Slovenskej republiky s predpismi Spoločenstva. Slovenská republika vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej legislatívnych predpisov s predpismi Spoločenstva“, čl. 70 Asociačnej dohody: „Zbližovanie práva bude zahŕňať najmä tieto oblasti: colné právo, podnikové právo, bankové právo, vedenie účtov a dane podnikov, duševné vlastníctvo, ochranu pracovníkov na pracovisku, finančné služby, pravidlá hospodárskej súťaže, ochranu zdravia a života ľudí, zvierat a rastlín, ochranu spotrebiteľa, nepriame dane, technické predpisy a normy, zákony a predpisy o využití jadrovej energie, dopravu a životné prostredie.“

Rozhodným okamihom na aplikáciu nepriameho účinku hmotnoprávnej normy však nie je nadobudnutie platnosti Asociačnej dohody, ale nadobudnutie účinnosti „transpozičnej novely“, t.j. ustanovenia, ktorým slovenský zákonodarca chcel na základe Asociačnej dohody súlad so smernicou dosiahnuť.

Tu uveďme, že napríklad české najvyššie súdy (tak Najvyšší súd ČR, ako i Najvyšší správny súd ČR) rozpoznali zásadu výkladu „aproximovaného“ vnútroštátneho práva v súlade s úniovým právom (t.j. de facto aplikácie úniového práva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ) práve na základe čl. 69 a 79 Asociačnej dohody, „ktorá bola kľúčovou dohodou upravujúcou vzťahy medzi Českou republikou a Európskymi spoločenstvami v období pred vstupom“ (rozsudok NS ČR z 20. mája 2008, sp.zn. 25 Cdo 627/2006).

Cestu k „prozařování“ úniového práva do českého právneho poriadku v období pred vstupom Českej republiky do Európskej únie vydláždil Ústavný súd ČR v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti najmä svojim nálezom zo dňa 16.10. 2001, sp.zn. Pl. ÚS 5/01 („kvóty na mlieko“) takto: „Ústavní soud považuje za vhodné v této souvislosti zdůraznit, že nesdílí tvrzení navrhovatelů (vyslovené v průběhu ústního jednání), že komunitární právo není pro Ústavní soud České republiky coby státu stojícího mimo Evropskou unii, při posuzování ústavnosti relevantní. Toto tvrzení je nepřípustně zjednodušující a schematické. (...) Primární komunitární právo tedy není Ústavnímu soudu cizí, ale prozařuje – zejména v podobě obecných zásad právních evropského práva - v široké míře do jeho vlastní rozhodovací činnosti.“

Najvyšší správny súd ČR sa k uvedenej zásade dopracoval vo svojom rozsudku z 29.9. 2005, sp.zn. 2 Afs 92/2005 – 45 takýmto logickým odôvodnením: „Při výkladu ustanovení § 2b odst. 3 ZDPH nutno zohlednit všeobecně známou skutečnost, že zákon o dani z přidané hodnoty byl počátkem 90. let přijímán za situace, kdy osamostatňující se Česká republika po pádu komunistického režimu vytvářela v rámci provádění zásadních ekonomických reforem nový daňový systém, který měl svými parametry odpovídat daňovým systémům vyspělých západních demokracií, zejména pak států západní Evropy, neboť již v té době politická reprezentace počítala s budoucím začleněním České republiky do Evropských společenství. Vyjednávání o dohodě o přidružení Československa k Evropským společenstvím započalo ještě dlouho před rozpadem společného federativního státu (20. 12. 1990) a vyústilo ve sjednání asociační dohody, která však v důsledku rozpadu Československa nikdy nevstoupila v platnost; místo ní byla sjednána a dne 16. 12. 1991 podepsána Prozatímní dohoda o obchodu a otázkách s obchodem souvisejících mezi Českou a Slovenskou Federativní Republikou na jedné straně a Evropským hospodářským společenstvím a Evropským společenstvím uhlí a oceli na straně druhé, která byla pozměněna výměnnými dopisy ze dne 15. prosince 1992 a která pro ČSFR vstoupila v platnost na základě svého článku 49 dnem 1. 3. 1992 (sdělení o sjednání dohody vyhlášeno pod č. 226/1994 Sb.). Tato dohoda upravovala vztahy mezi Českou republikou a ES i po rozpadu Československa, a to až do doby, kdy vstoupila v platnost Evropská dohoda zakládající přidružení mezi Českou republikou na jedné straně a Evropskými společenstvími a jejich členskými státy na straně druhé (vyhlášena pod č. 7/1995 Sb., dále jen „EDP“), podepsaná dne 4. 10. 1993, v níž se Česká republika mj. zavázala ke všeobecnému sbližování práva s právními předpisy Evropských společenství, čítaje v to i právo daňové (čl. 70 EDP). Právní úprava daně z přidané hodnoty byla v tehdejších členských státech Evropských společenství již dlouhou dobu před politickými změnami ve střední a východní Evropě, k nimž došlo koncem 80. let 20. století, právně regulována a harmonizována na úrovni práva ES, a sice v první řadě „Šestou směrnicí Rady ze dne 17. května 1977 o harmonizaci právních předpisů členských států týkajících se daní z obratu – Společný systém daně z přidané hodnoty: jednotný základ daně (77/388/EHS)“ (dále jen „Šestá směrnice“), která byla v průběhu doby vícekrát novelizována. Smyslem a účelem Šesté směrnice je především zajistit, aby společný systém daní z obratu nediskriminoval zboží ani služby podle původu, aby tak mohlo být konečně dosaženo společného trhu umožňujícího poctivou hospodářskou soutěž a podobajícího se skutečnému vnitřnímu trhu (viz 4. odstavec odůvodnění Šesté směrnice). Je tedy zřejmé, že při koncipování návrhu zákona o dani z přidané hodnoty (návrh ZDPH byl podán 4. 11. 1992, zákon přijat 24. 11. 1992 a účinným se stal 1. 1. 1993) byla hlavním inspiračním zdrojem právní úprava na úrovni práva ES a dále též národní právní úpravy členských států ES; zákonodárce zde měl zjevně v úmyslu přijmout takovou právní úpravu daně z přidané hodnoty, která by byla přinejmenším v základních rysech kompatibilní se Šestou směrnicí a s právními úpravami členských států Evropských společenství vycházejícími z této směrnice a která by smyslu a účelu směrnice odpovídala právě s ohledem na tedy nadcházející přidružení ČSFR a ČR k Evropským společenstvím s perspektivou budoucího členství v nich. O tom konkrétně ve vztahu k ustanovení § 2b odst. 3 ZDPH svědčí i skutečnost, že jeho textace je v řadě ohledů přesným převodem obsahu některých částí čl. 9 Šesté směrnice, který pro účely DPH upravuje místo plnění u služeb. Je proto nasnadě, že při výkladu § 2b odst. 3 ZDPH nutno zásadně postupovat tak, aby tento výklad byl konformní s příslušnými ustanoveními Šesté směrnice, zejména pak s jejím čl. 9; odchýlit se od takovéhoto výkladu je ovšem zpravidla nezbytné v případě, že pro to existují zřejmé racionální důvody kupříkladu dané českým zákonodárcem úmyslně zvolenou odlišnou textací příslušné pasáže ZDPH či jeho jinak v obsahu zákona nepochybně projevenou vůlí odlišnou od vůle projevené evropským normotvůrcem v odpovídající části Šesté směrnice.“

Má sa teda za to, že možnosť „súladného výkladu“ vnútroštátneho práva s úniového právom existovala v prípade, že:

  1. aplikované vnútroštátne právo bolo prijímané z dôvodu jeho aproximácie s úniovým právom a týkalo sa oblastí spadajúcich do rozsahu čl. 70 Asociačnej dohody,
  2. neexistujú iné racionálne dôvody opačného výkladu, súvisiace najmä s výslovným úmyslom zákonodarcu prijať odlišnú právnu úpravu do obdobia pristúpenia štátu k EÚ a
  3. posudzovaný právny vzťah vznikol po nadobudnutí účinnosti „aproximovanej“ vnútroštátnej normy.

K poslednej podmienke je nutné tiež dopovedať (a do istej miery ju relativizovať?), že Ústavný súd ČR v náleze z 6.11. 2007, sp.zn. II. ÚS 3/06 („hrnce Zepter“) uviedol: „Ačkoliv předmětný právní vztah vznikl v roce 1995, nelze podle Ústavního soudu zcela přehlížet, že svým vznikem a povahou jde o vztah obdobný vztahům vzniklým na základě tzv. spotřebitelských smluv, neboť je nepochybné, že stěžovatel byl v daném vztahu v postavení spotřebitele a prodávající dodavatele, přičemž ke kontraktaci došlo mimo obchodní prostory dodavatele. Režim spotřebitelských smluv (smluv na ochranu spotřebitele) byl však výslovně upraven v občanském zákoníku až novelou provedenou zákonem č. 367/2000 Sb., a to s účinností od 1. 1. 2001. Jejím cílem bylo zajistit harmonizaci českého smluvního práva s evropským spotřebitelským právem, resp. s aquis communautaire dosaženého v této oblasti (pro nyní posuzovanou skutkovou situaci jsou relevantní zejména směrnice Rady 85/577/EHS ze dne 20. 12. 1985 o ochraně spotřebitele v případě smluv uzavřených mimo obchodní prostory a směrnice Rady 93/13/EHS ze dne 5. 4. 1993 o nepřiměřených podmínkách ve spotřebitelských smlouvách). (...) Za účelem vyrovnání shora popsané faktické nerovnosti mezi stranami těchto vztahů je třeba hledat takový výklad jednoduchého práva, který na jednu stranu zajistí dosažení tohoto cíle, na stranu druhou omezí autonomii vůle proporcionálně. Nelze také přehlížet, že pro „mateřskou“ společnost žalovaného (v původním řízení) se na území jejího sídla již nepochybně uplatňovala úprava plynoucí ze shora zmíněné směrnice. (...) Ústavní soud považuje za nutné ve formě obiter dicta uvést, že kromě ústavněprávních důvodů pro poskytnutí ochrany stěžovateli, a to shora naznačenou cestou výkladu jednoduchého práva, lze zřejmě důvod ochrany spatřovat též v doktrinálním působení komunitárního práva. Jak uvedeno výše, právní skutečnosti zakládající vztah mezi stěžovatelem a společností ZEPTER INTERNATIONAL, s. r. o., nastaly před účinností novely občanského zákoníku, která harmonizovala český právní řád s acquis communautaire v oblasti ochrany spotřebitele, a nastaly rovněž před samotným vstupem ČR do EU, tedy před okamžikem možného působení norem komunitárního práva ve vnitrostátním právním řádu. V době vzniku tohoto právního vztahu tedy nepůsobilo na území ČR komunitární právo a dokonce ani neexistovala domácí právní úprava implementující komunitární právo před samotným vstupem ČR do EU. (...) V této souvislosti lze obecné soudy upozornit na judikaturu Evropského soudního dvora, která v této oblasti rozšířila povinnost eurokonformního výkladu domácího práva dokonce mimo rámec časové působnosti norem komunitárního práva. Například v rozsudku ze dne 13. 11. 1990, C-106/89 Marleasing SA v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA., rozsudku ze dne 16. 12. 1993, C-334/92 Teodoro Wagner Miret v. Fondo de Garantía Salarial, nebo rozsudku ze dne 14. 7. 1994, C-91/92 Paola Faccini Dori a Recreb Srl ESD dovodil povinnost vykládat „ve světle“ komunitárních norem nejen ustanovení domácího práva implementující komunitární předpis (směrnici), ale též národní právo jako celek, a to bez ohledu na to, zda se jedná o domácí legislativu přijatou po příslušném komunitárním předpisu, nebo domácí právní normy předcházející přijetí komunitárnímu předpisu („…při použití vnitrostátního práva, ať se jedná o ustanovení přijatá před přijetím nebo po přijetí směrnice, je vnitrostátní soud povolaný k jejich výkladu povinen činit tak v co největším možném rozsahu ve světle textu a účelu směrnice…“).
Obecné soudy by zřejmě v daném případě měly nalézt takový výklad ustanovení občanského zákoníku ve znění účinném v době uzavření smlouvy mezi stěžovatelem a společností ZEPTER INTERNATIONAL s. r. o., který bude reflektovat nejen shora uváděné ústavněprávní podmínky, ale též i obsah a účel evropské ochrany spotřebitele obsažené v příslušných směrnicích, byť v okamžiku vzniku vztahu neexistovala v právním řádu výslovná úprava implementující tyto směrnice a ČR nebyla členem EU.“

Všeobecné súdy slovenskej republiky ani Ústavný súd SR si obdobnú povinnosť súladného výkladu aproximovaného vnútroštátneho práva neuložili. Na otázku či bolo potrebné v predvstupovom období vykladať vnútroštátne právo, ktoré sa prijímalo na základe Asociačnej dohody s ohľadom na text transponovaných smerníc a výklad Súdneho dvora EÚ, možno v súlade s českou judikatúrou odpovedať kladne. Svedčí tomu nielen prihliadnutie k úmyslu zákonodarcu, ktorý vyplýval aj z jasne definovaných a pre súd záväzných medzinárodných záväzkov, ale i k právnej istote, ktorá posilňuje logickú premisu, aby sa na rovnaké právne vzťahy regulované rovnakými predpismi vzťahoval aj rovnaký výklad súdov, nemenený faktorom času, počas ktorého nedodržanie eurokonformného výkladu dosiahlo sankcionovateľnú podobu (účinnosťou Zmluvy o pristúpení k 1. máju 2004).

Pokiaľ však ide o záväznosť a priamu uplatniteľnosť primárneho, ako aj sekundárneho práva Európskej únie na území Slovenskej republiky, rozhodujúce sú ustanovenia Zmluvy o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ a Ústavy Slovenskej republiky. Z ustanovenia článku 2 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o pristúpení, je zrejmé, že ustanovenia pôvodných zmlúv (primárneho práva) a aktov prijatých inštitúciami ES a Európskou centrálnou bankou (sekundárne právo) pred ich pristúpením, sú pre nové členské štáty záväzné odo dňa ich pristúpenia (1. máj 2004) s ohľadom na temporálne alebo trvalé derogácie, uvedené v prílohách samotného Aktu. Nové členské štáty sú rovnako okamihom pristúpenia považované za adresátov smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 249 ZES a článku 161 ZESAE za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým súčasným členským štátom. Odo dňa pristúpenia nové členské štáty tiež museli dosiahnuť súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 249 ZES a článku 161 ZESAE, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení Aktu nie je stanovená iná lehota (čl. 53 a 54 Aktu).

Tomuto pravidlu – záväznosti práva EÚ dňom pristúpenia SR k EÚ – však úplne nezodpovedali slovenské ústavné normy. Druhá veta čl. 7 ods. 2 Ústavy SR totiž prehlasovala prednosť právne záväzných aktov ES a EÚ pred zákonmi Slovenskej republiky už od 1. júla 2001. Faktom totiž ostáva, že ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zavádzajúc novým znením čl. 7 ústavy prednosť právne záväzných aktov ES a EÚ, neobsahoval v tomto smere žiadnu odkladaciu podmienku k jeho účinnosti.

Slovenské súdy tak aj v uvedonom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pochopili uvedené doslovne: „Na tomto mieste najvyšší súd k námietke žalobkyne, že v daňovom konaní [to skončilo potvrdením platobného výmeru dňa 2. 7. 2003] k hore citovanej Smernici Európskych spoločenstiev správca dane vôbec neprihliadol, uvádza, že súčinnosťou od 1.7.2001 bola otázka záväznosti a prednosti právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie riešená v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bez stanovenia odkladajúcich podmienok alebo prechodného obdobia. Preto tvrdenie žalovaného, že táto smernica nebola premietnutá do zákona, nemá oporu v ústavnom stave“.

Domnievame sa, že úmyslom slovenského ústavodarcu nebolo, na rozdiel od vyššie uvedeného rozhodnutia, zakotviť záväznosť a prednosť práva EÚ od 1. júla 2001 na území SR vo vzťahu k orgánom verejnej moci. Druhá veta čl. 7 ods.2 nadväzuje na vetu prvú, ktorá konštatuje nutnosť ratifikovať Zmluvy o pristúpení SR k EÚ, naviac pre aplikáciu práva (viazanosť právom) súdnymi orgánmi je rozhodné ustanovenie čl. 144 ods.1 Ústavy, ktoré ju taktiež predpokladá.

Najvyšší súd tak podľa nášho názoru mal zisťovať účinnosť transpozičnej novely zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorou sa malo dosiahnuť prebratie Šiestej smernice č. 77/388 Rady ES o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty (resp. už samotné prijatie zákona č. 289/1995 Z.z. mohlo byť samotnou transpozíciou Šiestej smernice.

Na záver dodajme, pokiaľ ide o priamy účinok hmotnoprávnych a procesnopríávnych ustanovení úniového práva, že vyššie uvedené ustanovenia Aktu (čl. 2, 53 a 54), ako aj príslušná judikatúra Súdneho dvora ES, sa na tomto mieste dovolávajú tzv. teórie okamžitého účinku úniového práva na území nových členských štátov, t.j. jeho platnosti a účinnosti okamihom pristúpenia ab initio na všetky právne vzťahy vzniknuté pred pristúpením a ktoré nezanikli, resp. ich účinky (práva, povinnosti, nároky atď.) naďalej pretrvávajú, ak nie je v „prechodných ustanoveniach“ zmluvy o pristúpení (t.j. najmä prílohe aktu č. 14 pokiaľ ide o Slovenskú republiku) alebo v samotnom sekundárnom akte uvedené inak (rozsudok Súdneho dvora z 9.12. 1982 Metallurgiki Halyps A.E v. Komisia, 258/81, ECR 4261, ods. 8). V tejto súvislosti je možné hovoriť o nepravej retroaktivite, t.j. prípade, keď aplikáciou nového práva dochádza k zmene právneho vzťahu – vzájomných práv a povinností založených a upravených skoršou právnou úpravou.

Literatúra

Bobek, M.: K absenci řádného vyhlášení komunitární legislativy v jazycích nových členských států. Soudní rozhledy 12/2006, s. 449 – 472.

Slašťan, M.: Publikácia sekundárneho práva Európskej únie - neexistujúci a chybný preklad do úradných jazykov EÚ. In: Justičná revue, č .3/08, strana 473 a nasl.

Siman, M. – Slašťan, M: Súdny systém Európskej únie. 2. vydanie. Poradca podnikateľa, Žilina 2008, s. 117 a nasl.

Siman, M. - Slašťan, M.: Primárne právo Európskej únie. 3. vydanie. Bratislava: EUROIURIS – Európske právne centrum, 2010, s. 748 a nasl.

Slašťan, M.: Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. In: Zborník z konferencie Komunitárne právo na Slovensku - päť rokov „po“. Bratislava: Slovenská asociácia európskeho práva, 2009, s. 113 a nasl.

Zdroj rozhodnutia

Najvyšší súd Slovenskej republiky
http://nssr.blox.sk/