Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil najmä tým, že na základe následnej kontroly zameranej na preverenie colných vyhlásení žalobcu za obdobie od 01. mája 2004 do 31.03.2005, ktoré sa týkali dovozu priemyselnej posypovej soli dovážanej žalobcom z Ukrajiny a Bieloruska, žalovaný zistil pri rozhodovaní o opakovanej žiadosti žalobcu z 22.07.2005 nesprávne nomenklatúrne zatriedenie tovaru – kamennej priemyselnej posypovej soli, lebo vychádzal zo záväzného stanoviska pracoviska žalovaného – Colného laboratória Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré bolo na podklade žiadosti vo veci konajúceho colného orgánu vydané dňa 01.06.2005, podľa ktorého s prihliadnutím na výsledky analýz vzorky dovážanej soli a s použitím Vysvetliviek Kombinovanej nomenklatúry je tento tovar nutné zatriediť do podpoložky KN 2501 00 99.
Ďalej žalovaný zistil, že žalobca nesprávne uvádzal údaje potrebné v zmysle čl. 29 ods. 1 v spoj. s čl. 32 ods. 1 písm. e) a čl. 35 Colného kódexu Spoločenstva na výpočet colnej hodnoty dovážaného tovaru. Pri následne vykonanom prepočte tejto hodnoty žalovaný dospel k záveru, že uvedením nesprávnej položky nomenklatúrneho zaradenia tovaru, nesprávnych nákladov na dopravu tohto tovaru vznikol nedoplatok na dovoznej platbe vo výške 484.656,– Sk.
Takisto žalovaný vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že podanie colného vyhlásenia sa považuje za prejav vôle deklaranta ako účastníka konania navrhnúť predmetný tovar na prepustenie do príslušného režimu. Deklarant v režime voľný obeh bol v kontrolovaných prípadoch povinný v zmysle Colného kódexu a Vykonávacieho nariadenia povinný uviesť správne údaje, čo však neučinil.
Následne takéto konanie žalobcu bolo v súlade s § 72 ods. 1 písm. d) v spojení s § 70 zák. č. 199/2004 Z.z. vyhodnotené ako porušenie colných predpisov právnickou osobou, ktorá spôsobila, že tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov.
Skutočnosti uvádzané žalobcom na jeho obranu žalovaný v závere svojho rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodné, lebo vychádzal z objektívneho charakteru zodpovednosti právnickej osoby za porušenie colných predpisov, čo je znásobené zásadou neznalosť právnych predpisov neospravedlňuje zakotvenou v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a tiež v § 2 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu zo dňa 28.02.2007.
Krajský súd ako súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu, ktorý predchádzal vydanému rozhodnutiu, a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, v dôsledku čoho žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Vo svojom rozsudku sa krajský súd stotožnil s právnymi závermi žalobcu, najmä vo vzťahu k oprávnenosti záverov, že žalobca dovážal iný tovar, než aký sa predpokladal v súlade s povolením vydaným dňa 18.11.2004. Táto skutočnosť bola overená zo stanoviska Colného úradu Bratislava zo dňa 30. mája 2005, ktoré malo byť jediným orgánom oprávneným vydávať záväzné informácie vo veci nomenklatúrneho zatriedenia tovaru. V rozsudku bolo ďalej zdôraznené, že vydaním povolenia zo dňa 18.11.2004 prvostupňový orgán žalovaného neosvedčil skutočnosť, že zatriedenie dovážaného tovaru do príslušnej nomenklatúry Pp KN 2501 00 51 je správne, nakoľko vychádzal z údajov žalobcu, ktoré tento uviedol vo svojej žiadosti, pričom nemal dôvod preverovať správnosť uvedeného zatriedenia. Námietku žalobcu o retroaktívnom pôsobení použitého právneho predpisu krajský súd neakceptoval, lebo orgán žalobcu vychádzal pri svojom rozhodovaní z Nariadenia Komisie Európskych spoločenstiev č. 1789/2003, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. januára 2004.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.06.2007 (č.l. 73) proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že rozsudok bol vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Vysvetlivky Kombinovanej nomenklatúry, podľa ktorých sa mal predmetný tovar zatriediť do príslušnej podpoložky s označením „nedenaturovaná soľ používaná ako rozmrazovací prostriedok počas zimy“ boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie č. C 50 až dňa 28.02.2006. Do tohto dátumu bol pre interné potreby žalovaného vypracovaný len neoficiálny preklad, ktorý bol verejnosti sprístupnený prostredníctvom internetovej stránky colnej správy dňa 2. augusta 2004 s tým, že obsahoval výslovné upozornenie, že ide o právne nezáväznú publikáciu. Ďalej podľa žalobcu, v rozhodnom období, kedy realizoval dovoz posypovej soli, bola k dispozícii iba príloha č. 1 k Nariadeniu Komisie Európskych spoločenstiev č. 1789/2003 a č. 1810/2004, podľa ktorej textu (Denaturovaná alebo na priemyselné využitie, iná ako na konzerváciu a prípravu potravín na ľudskú alebo zvieraciu konzumáciu) bolo v zmysle logických záverov nutno zatriediť dovážaný tovar do Pp KN 2501 00 51. Preto neobstojí ani tvrdenie, že žalobca uviedol do omylu colné orgány dovozom iného tovaru, lebo neustále deklaroval, že dováža soľ za účelom zimnej údržby ciest v SR. Obdobne žalobca v svojom odvolaní nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že žalovaný nezmenil právny názor, keď nepovolil používanie zatriedenia do vtedy zatrieďovanej položky. Tento svoj nesúhlas objasnil žalobca na tej skutočnosti, že základom zamietavého rozhodnutia orgánu žalovaného bol nová argumentácia na Všeobecné pravidlá č. 1 a 6 a Vysvetlivky Kombinovanej nomenklatúry, ktoré však boli v Úradnom vestníku Európskej únie zverejnené až rok po uskutočnení dovozov. Takisto dovtedy žalobca konal v dobrej viere v správnosť rozhodnutia Colného úradu Banská Bystrica z 18.11.2004. Podľa žalobcu, hoci uvádzané rozhodnutie z 18.11.2004 nie je rozhodnutím v colnom konaní a podľa § 36 ods. 3 zák. č. 199/2004 Z.z. sa na neho nevzťahujú ani predpisy o správnom konaní, napriek tomu musí byť správny orgán ním viazaný. Preto ho ani nemôže meniť, keď sa na základe neskorších vysvetliviek vydaných k právnemu predpisu zistí, že správny orgán možno pri jeho vydávaní pochybil, a už vôbec podľa žalobcu nemôžu byť dotknuté práva tretích osôb, ktoré takéto vysvetlivky nemohli a ani nemuseli v rozhodnom období poznať. Následne žalobca s odvolaním na existenciu inštitútov záväznosti a platnosti rozhodnutia všeobecne uznávaných v celej oblasti správneho konania a v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd spochybnil závery napadnutého rozhodnutia poukazom na prezumpciu správnosti rozhodnutia správneho orgánu, hoci by bolo v určitom časovom úseku vadné. Preto žalobca v závere svojho odvolania alternatívne požiadal o zmenu napadnutého rozsudku tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového colného orgánu zruší, poprípade rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.09.2007, v ktorom žalovaný chronologicky zoradil už svoje skôr uvedené argumenty, vyplýva, že niet najmenších pochybností o tom, že žalobca svojim konaním porušil colné predpisy spôsobom uvedeným v § 72 ods. 1 zák. č. 199/2004 Z.z. Takisto sa žalovaný vyjadril k argumentom žalobcu, ktoré sa týkajú záväznosti a platnosti správneho rozhodnutia. Vo svojich argumentoch opätovne zdôraznil tú skutočnosť, že predmetom rozhodnutia z 18.11.2004 bolo rozhodované vo veci povolenia použitia colného režimu s hospodárskym dopadom konečnou spotrebou, a preto neboli odobraté vzorky dovážaného tovaru. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa zverejnenia vysvetliviek ku kombinovanej nomenklatúre so značným časovým odstupom žalovaný toto uznáva, ale na druhej strane poukazuje na tú skutočnosť, že ak mal žalobca pochybnosti o správnosti jeho zatriedenia do správnej podskupiny, potom mal požiadať Colný úrad Bratislava o vydanie záväznej informácie vo veci sadzobného zatriedenia. Na základe uvedeného žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu bez priznania práva na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.
Výrok rozhodnutia
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Elexovej a členov senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, v právnej veci žalobcu : FIVA s.r.o., IČO : 31 601 316, so sídlom Pod zámkom č. 17, 976 13 Slovenská Ľupča, zast.: JUDr. Jurajom Kovalom, advokátom z AK Koval & spol. so sídlom Komenského č. 3, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému : Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Mierová č. 23, 815 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v colnom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. mája 2007 č.k. 23 S 48/2007 – 69, takto rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. mája 2007 č.k. 23 S 48/2007 – 69 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 43866/2006 z 1. februára 2007 ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 28.004,– Sk do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odôvodnenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O.s.p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd konštatuje, že podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného v colnom konaní, je právna otázka, či dôvera žalobcu v rozhodnutie štátneho orgánu, ktorým mu bol povolený dovoz presne určeného tovaru, resp. prepustený do režimu voľný obeh sa vzťahuje aj na samotný tovar, tzn. či za takejto situácie mohol žalovaný posudzovať údaje uvedené žalobcom v jeho colných deklaráciách ako nesprávne. Až na základe vyriešenia takto nastolenej otázky je možné sa zaoberať s ďalšími námietkami žalobcu, pokiaľ budú v svetle dosiahnutej odpovede pre ďalšie rozhodovanie odvolacieho súdu relevantné. Z pripojeného administratívneho spisu má Najvyšší súd preukázané, že Colný úrad Banská Bystrica vydal dňa 18. novembra 2004, tzn. v čase vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, pod č. 5683/2004/516400/003 v prospech žalobcu povolenie použiť v časovom období od 18.11.2004 do 18.04.2005 colný režim „voľný obeh s konečnou spotrebou“ pre tovar priemyselná soľ s č. znakom 25010051 podľa § 36 zákona č. 199/2004 Z.z. Colný zákon (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 199/2004 Z.z.“), pričom medzi podkladmi pre vydanie tohto rozhodnutia boli do spisu založené okrem iných tiež odborný posudok č. 12-6/2004 Ing. Mjartanovej posudzujúci fyzikálno-chemické vlastnosti posypovej soli, Protokol o skúške č. 96/2004 vyhotovený dňa 14.06.2004 Štátnym geologickým ústavom Dionýza Štúra a Certifikát č. 01174/110/1/2000 spoločnosti VÚSAPL, a.s. Nitra.
V čase rozhodovania o oprávnenosti žiadosti žalobcu o povolenie predmetného colného režimu sa v zmysle § 85 ods. 1 zák. č. 199/2004 Z.z. na konanie podľa uvedeného colného zákona alebo podľa osobitného predpisu Európskej únie vzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ak tento colný zákon, osobitný zákon alebo osobitný predpis Európskej únie neustanovil inak. Nakoľko citované povolenie – rozhodnutie neobsahuje konkrétny odkaz na žiadne ustanovenie colných predpisov, Najvyšší súd má preukázané, že nemohlo byť toto konanie upravené osobitne, a preto aj na neho sa vzťahoval režim Správneho poriadku.
V zmysle zásady materiálnej pravdy, ktorá je ako jedna z hlavných zásad správneho konania upravená v § 3 ods. 4 Správneho poriadku a ktorá platí bezvýhradne aj pre colné konanie, musia rozhodnutia správnych orgánov vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Na základe uvedeného nemôže Najvyšší súd súhlasiť s argumentáciou žalovaného ako orgánu štátnej moci povereného vykonávať colnú správu, že v čase rozhodovania o žiadosti na povolenie colného režimu mal colný orgán rozhodovať len na základe údajov uvedených žalobcom, za ktorých správnosť v tom čase mal zodpovedať iba žalobca, pričom colný orgán s vedomím možnosti vykonať následnú colnú kontrolu v budúcnosti dovážaného tovaru nemal povinnosť odobrať vzorky, popr. iným spôsobom nemusel kontrolovať sadzobné zatriedenie tovaru navrhovaného na dovoz. Uvedený prístup colného orgánu je nado všetku pochybnosť v rozpore s hore uvedenou zásadou materiálnej pravdy a je vadou s takými následkami pre rozhodnutie správneho orgánu, ktoré spôsobujú jeho nezákonnosť.
Tiež Najvyšší súd nemôže súhlasiť so záverom žalovaného, že rozhodnutie – povolenie zo dňa 18.11.2004 malo iba vyhodnotiť hospodársky dopad povoľovaného colného režimu bez prihliadnutia na charakter, poprípade vlastnosti tovaru, ktorý mal byť vpustený na územie Slovenskej republiky, resp. teritória Európskej únie. Takýto záver už spochybňuje samotné konanie colného orgánu, ktorý si do svojho administratívneho spisu zaradil jednotlivé certifikáty a chemické rozbory na dovoz navrhnutého tovaru. Potom za takejto právnej situácie je dôvodné konštatovanie žalobcu, že pri nemožnosti sa oboznámiť oficiálnou cestou s predpismi colného komunitárneho práva, ktorých porušenie prvostupňový colný orgán vytýka žalobcovi, ako aj pri jeho dôvere v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu (najmä s prihliadnutím na dojem verifikácie nomenklatúrneho zaradenia dovážaného tovaru), nemohli mu vzniknúť pochybnosti o správnosti ním uvádzaných údajov do jednotlivých colných vyhlásení, ktoré sa pre colný prvostupňový orgán stali podkladom pre konanie o colnom delikte.
Navyše, s prihliadnutím na námietku žalobcu o neznalosti relevantných oficiálnych textov komunitárnych colných predpisov, pri svojom rozhodovaní o právach a povinnostiach jednotlivcov v colnom konaní, ktoré boli do slovenského právneho poriadku implementované na základe komunitárnych právnych noriem, musí Najvyšší súd v zmysle čl. 10 Zmluvy o Európskom spoločenstve v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zobrať do úvahy aj právo Európskej únie vrátane judikatúry Európskeho súdneho dvora v relevantných oblastiach. Preto bolo jeho povinnosťou prihliadnuť na závery obsiahnuté v rozsudku Európskeho súdneho dvora sp.zn. C-161-01 z 11. decembra 2007 vydaný vo veci účastníkov Skoma-Lux, s.r.o. v. Colné riaditeľstvo Olomouc. Skutkový stav riešený v hore citovanej veci je charakterovo obdobný s touto vecou, lebo išlo o uloženie pokuty za colný delikt, ktorého sa mala spoločnosť Skoma-Lux dopustiť tým, že ako dovozca vín do Českej republiky uviedla pri dovoze červeného vína nesprávne údaje týkajúce sa jeho sadzobného zaradenia.
Podľa odôvodnenia Európskeho súdneho dvora v bodoch 33 až 50 cit. rozsudku je jedinou záväznou verziou právneho predpisu Spoločenstva (tzn. aj Colného kódexu Spoločenstva vrátane jeho príloh a súvisiacich právnych aktov), ktorý nadobúda právne účinky, hoci sa jednotlivci čoraz častejšie oboznamujú s elektronickou verziou textov takýchto právnych predpisov aj prostredníctvom internetu, je iba verzia zverejnená podľa čl. 254 ods. 2 Zmluvy o Európskom Spoločenstve v Úradnom vestníku Európskej únie v jazyku štátu jednotlivca, ktorému bola predmetná komunitárne povinnosť uložená. Preto Najvyšší súd vyhodnotil námietku žalobcu, že štát nemohol od neho očakávať splnenie povinnosti, ktorá pre neho mala vyplývať z textu Vysvetliviek Kombinovanej nomenklatúry Európskeho Spoločenstva zverejneného neoficiálne na internetovej stránke žalovaného, ktorý bol v zmysle čl. 254 ods. 2 publikovaný v Úradnom vestníku Európskej únie v súlade s článkom 10 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a Spoločnom colnom sadzobníku, a to v slovenskom jazyku až dňa 28.02.2006 pod č. C50.
Najvyšší súd už raz zaujal stanovisko (rozsudok sp.zn. 5 Sžf 37/2007) k tomu, že hoci právny poriadok umožňuje účastníkovi spochybniť v odvolacom konaní rozsudok prvostupňového súdu viacerými námietkami, nezaväzuje to odvolací súd vždy k tomu, aby sa so všetkými námietkami účastníka musel vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadať. Ak odvolací súd v správnom súdnictve dospeje k záveru o nutnosti zrušiť napadnuté rozhodnutie a súčasne zistí, že riešenie ostatných námietok účastníka iba potvrdzuje, resp. nespochybňuje zvolený typ zrušujúceho rozhodnutia, potom tak zo zásady účinnej súdnej ochrany ako aj zo samotného zmyslu odvolacieho súdneho konania v správnom súdnictve (tzn. zabezpečiť účinnú nápravu neželateľného právneho stavu odvolateľa), vyplýva jednoznačný záver, že k ďalším námietkam účastníka sa už nevyjadruje. Iba v prípade námietky, ktorá svojou závažnosťou na výkon základných práv a slobôd v danej právnej oblasti môže ovplyvniť ďalší postup správneho orgánu, je možno potlačiť zásadu hospodárnosti súdneho konania.
Preto sa Najvyšší súd výnimočne musí vyjadriť k ďalšej námietke žalobcu, ktorá sa týka zásadnej otázky – dôvery jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy a v jej výsledky, tzn. v ich vecnú správnosť (princíp dobrej viery), lebo ide o základný predpoklad fungovania právneho štátu. Podľa Najvyššieho súdu uvedený princíp dobrej viery zabezpečuje v rovine subjektívneho práva ochranu tohto práva, najmä založenú na jeho dobrovoľnej akceptácii zvyšnými členmi spoločnosti, a v objektívnej rovine podporuje predpoklad (prezumpciu) o súčasnej ako aj budúcej správnosti aktov verejnej správy (zásada legitímneho očakávania).
Takto vymedzená dobrá viera u žalobcu vychádzala nielen z rozhodnutia – povolenia vydaného dňa 18.11.2004 colným orgánom, ale tiež z jednotlivých colných vyhlásení, na základe ktorých bol predmetný tovar – soľ posypová voľne ložená na prelome rokov 2004/2005 postupne colnými orgánmi prepustená do režimu voľný obeh. Najvyšší súd stále pristupuje k colnému vyhláseniu ako k rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré završuje colné konanie podľa § 24 zák. č. 199/2004 Z.z., tzn. že určuje so všetkými právnymi následkami, či vôbec, a ak áno, potom za akých podmienok sa tovar, ktorý sa dováža, vyváža alebo prepravuje cez územie Slovenskej republiky, prepúšťa do navrhovaného colného režimu alebo sa mu pridelí navrhované colne schválené určenie alebo použitie.
Je pravdou, že údaje v colnom vyhlásení síce vyplnil deklarant (žalobca), ale colný úrad, a to aj vzhľadom na realizáciu vysokého množstva dovozov soli v kontrolovanom období (viac ako 80 prípadov dovozu), je zaťažený podľa § 6 zák. č. 199/2004 Z.z. povinnosťou v prípade pochybností o správnosti uvedených údajov ich verifikovať (a to aj náhodným overením), čo aj zmysle potvrdených colných vyhlásení vykonával. Preto Najvyšší súd môže len súhlasiť s námietkou žalobcu, že celé konanie colných orgánov muselo v ňom utvrdiť dôveru v správnosť zaradenia dovážaného tovaru. Je potom ťažko akceptovateľné v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (princíp právneho štátu), ak orgán verejnej správy v nadradenom postavení k žalobcovi na jednej strane autoritatívne preskúma a overí (tzn. verifikuje) určité skutočnosti, aby následne nesprávnosť týchto skutočností kládol na zodpovednosť tomuto jednotlivcovi.
Najvyšší súd musí podporovať zachovanie rovnováhy medzi súkromným záujmom jednotlivca na čo najrýchlejšom prepustení tovaru do navrhovaného colného režimu a verejným záujmom na overení správnosti údajov uvádzaných týmto jednotlivcom v colnom vyhlásení, najmä z dôvodu riadneho vymerania dovozných platieb a ochrany spoločnosti pred dovozom zakázaných druhov tovarov.
Takisto Najvyšší súd nechce spochybňovať inštitút následnej kontroly (§ 12 cit. colného zákona), avšak za situácie, kedy colný orgán viacnásobne plne osvedčil (poznámkou „súhlasí“ uvedenou na spodnej strane tlačiva colného vyhlásenia) správnosť údajov o dovážanom tovare uvedených žalobcom a sám o nich rozhodol, je potom neprípustné v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp právneho štátu priamo vytvárajúci inštitút dôvery jednotlivca v správnosť aktov orgánov štátnej moci, tzn. zásada legitímneho očakávania), aby z titulu prípadného, následného a odlišného zatriedenia dovážaného tovaru do príslušnej podpoložky kombinovanej nomenklatúry začal colný orgán voči žalobcovi vyvodzovať zodpovednostné následky za porušenie colných predpisov.
V zmysle § 72 ods. 1 písm. d) zák. č. 199/2004 Z.z. sa colného deliktu alebo colného priestupku sa dopustí ten, kto spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe nepravých, pozmenených alebo falšovaných dokladov alebo nesprávnych alebo nepravdivých údajov. Pre naplnenie takto formulovanej skutkovej podstaty colného deliktu musí colný orgán dospieť k nezvratnému právnemu presvedčeniu, že žalobca ako páchateľ tohto colného deliktu porušil colné predpisy tým, že spôsobil ich porušenie tým, že mu bol tovar prepustený na základe nesprávnych údajov. Ako nepostačujúce je, keď takéto porušenie colný orgán iba deklaruje vo výroku svojho rozhodnutia, ale jeho závery vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo v predmetnej veci nastalo. Na základe hore uvedených skutkových zistení ako aj právnych záverov Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozsudku. Bude úlohou žalovaného v ďalšom odvolacom konaní osvojiť si právne závery vyslovené v odôvodnení tohto rozsudku a na ich základe konať a rozhodnúť o odvolaní podanom žalobcom.
Komentár
Tak zakladajúce zmluvy (čl. 314 ZES alebo 53 ZEÚ), pokiaľ ide o primárne právo, ako aj nariadenie č. 1 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve vzhľadom k sekundárnemu právu (právnym predpisom uverejneným v Úradnom vestníku EÚ) nestanovuje sudcom, v ktorom jazyku sú povinný komunitárne právo aplikovať. Relevantné ustanovenia naopak vychádzajú zo zásady, že primárne ako aj sekundárne právo EÚ je vo všetkých dvadsiatich troch jazykových verziách autentické, t.j. rovnako záväzné. Obdobne zákon č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení neskorších predpisov nepredpokladá aplikovateľnosť komunitárneho práva v slovenskom jazyku; naviac v ustanovení § 1 vyhlasuje, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, sú účinné na území Slovenskej republiky v súlade s medzinárodnými zmluvami, t.j. zakladajúcimi zmluvami a zmluvou o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ.
V prípade pristúpenia Slovenskej republiky a ostatných štátov k EÚ v roku 2004 bolo primárne právo (zakladajúce zmluvy vrátane všetkých zmien a dodatkov) preložené v čase podpisu zmluvy o pristúpení a napr. v prípade Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke zákonov SR. Sekundárne právo prijaté pred ich pristúpením malo byť do jazykov pristupujúcich (nových) členských štátov tiež preložené, následne uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Z tohto dôvodu bolo uverejnené aj „Mimoriadne vydanie Úradného vestníka 2004“, ktoré obsahuje texty „právnych predpisov inštitúcií EÚ a Európskej centrálnej banky prijaté pred 1. májom 2004 v českom, estónskom, litovskom, lotyšskom, maďarskom, maltskom, poľskom, slovenskom a slovinskom jazyku. Kompletné vydanie obsahuje 219 zväzkov. Tieto texty sú zoskupené do 20 kapitol podľa triedenia „Zoznamu platných právnych predpisov Spoločenstva“. V rámci jednotlivých kapitol sú texty chronologicky zoradené do rôznych zväzkov podľa pôvodného dátumu uverejnenia.) a odo dňa pristúpenia autentické za rovnakých podmienok ako znenia vyhotovené v súčasných jazykoch. Odliahnuc teraz od problému, v ktorom jazykovom znení sú komunitárne právo povinné aplikovať správne resp. súdne orgány členských štátov, na strane jednotlivcov (súkromných fyzických a právnických osôb) vzniká tiež otázka či títo majú právo sa oboznamovať s právom EÚ v úradnom jazyku štátu (a tiež EÚ), ktorého sú príslušníci a či nemožnosť tohto oboznámenia (t.j. neuverejnené príslušné jazykové znenie predpisu v Ú.v. EÚ) má za následok ich neplatnosť ako celok, resp. len neuplatniteľnosť voči týmto osobám. Opak by bol zrejme v rozpore s kľúčovou zásadou komunitárneho práva – zásadou zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti (resp. zásadou rovnakého zaobchádzania), keďže podmienky oboznámenia sa s komunitárnou právnou úpravou by naprieč členskými štátmi neboli rovnaké.
Rímske zakladajúce zmluvy zakotvujú expressis verbis pravidlo publikácie prameňov komunitárneho práva (čl. 254 ZES a čl. 163 ZESAE), preto v zmysle judikatúry Súdneho dvora ES „základná zásada v komunitárnom práve zakazuje možnosť odvolávať sa na akty inštitúcií EÚ voči fyzickým a právnickým osobám bez toho, aby mali možnosť sa o takomto akte dozvedieť, či už prostredníctvom:
- uverejnenia aktu v Úradnom vestníku alebo
- prostredníctvom individuálneho spôsobu oznámenia“ (pozri rozsudok Súdneho dvora ES z 29.1. 1979 Racke, 98/78).
Súdny dvor pritom trvá na tom, že žiadne iné alternatívne (elektronické) uverejňovanie aktov (resp. ich prekladov) nie je relevantným pre posúdenie „možnosti sa o takomto akte dozvedieť“. Jedine tlačená verzia Úradného vestníka vydávaná Úradom pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev je autentickým a formálnym prameňom práva EÚ. Pritom Úrad a ani iná inštitúcia EÚ nie je viazaná povinnosťou dodávať jednotlivé čiastky Úradného vestníka orgánom jednotlivých členských štátov. Okrem priameho zakúpenia, či objednania príslušnej čiastky Ú.v. EÚ v predajni Úradu, majú subjekty možnosť obrátiť sa na licencovaných dodávateľov Úradu (napriek tomu ustanovenie § 3zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení zákona č. 606/2004 Z.z. upravuje povinnosť Ministerstvu spravodlivosti SR zabezpečiť jedno vyhotovenie Úradného vestníka pre: a) prezidenta Slovenskej republiky, b) Národnú radu Slovenskej republiky, c) Ústavný súd Slovenskej republiky, d) súdy Slovenskej republiky, e) prokuratúru Slovenskej republiky, f) obvodné úrady. Obvodný úrad je povinný zabezpečiť, aby bol úradný vestník prístupný každému, kto o to prejaví záujem).
K možnosti uloženia povinnosti na základe aktu, ktorý nebol riadne vyhlásený v Úradnom vestníku EÚ (t. j. uloženie povinnosti jednotlivcom na území štátu, ktorého jazyková verzia aktu v Úradnom vestníku nie je dostupná) podal Súdny dvor ES jednoznačnú zápornú odpoveď vo svojom rozsudku Skoma-Lux, C-161/06, ktorý Najvyšší súd SR aproboval (Krajský súd v Banskej Bystrici ju nemohol, keďže jeho rozhodnutie predchádzalo rozsudku Súdneho dvora vo veci Skoma-Lux).
Predsa len však potrebné upozorniť na body 71 až 73 rozsudku Skoma-Lux, ktorým Súdny dvor ES rozhodol kladne o návrhu na obmedzenie časových účinkov tohto rozsudku, teda aby sa jeho účinky nevzťahovali na všetky obdobné prípady pred colnými úradmi alebo vnútroštátnymi súdmi. Súdnu dvor uviedol, že (71) „Rovnaké požiadavky právnej istoty vyžadujú, aby to isté platilo aj pre vnútroštátne rozhodnutia vydané podľa ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sa nestali použiteľné na území niektorých členských štátov, lebo neboli riadne uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie v úradnom jazyku predmetných štátov, s výnimkou tých rozhodnutí, voči ktorým bol ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku podaný opravný prostriedok v správnom alebo súdnom konaní. (72) Dotknuté členské štáty tak nemajú podľa práva Spoločenstva povinnosť spochybniť správne alebo súdne rozhodnutia vydané na základe takých pravidiel, pokiaľ sú už konečné podľa uplatniteľných vnútroštátnych predpisov. (73) To by podľa práva Spoločenstva neplatilo iba vo výnimočných prípadoch, keď boli na základe pravidiel uvedených v bode 71 tohto rozsudku prijaté správne opatrenia alebo súdne rozhodnutia, najmä donucovacieho charakteru, ktoré by spôsobovali ujmu na základných právach, čo v týchto medziach prináleží zistiť príslušným vnútroštátnym orgánom.
Prípad FIVA zažalovaný (28. 02. 2007) ešte pred vynesením rozsudku Skoma Lux (11. 12. 2007), ale už po podaní prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Ostrave Súdnemu dvoru (10. 3. 2006). Totiž česká vláda navrhovala Súdnemu dvoru, aby obmedzil časové účinky svojho rozsudku ku dňu uverejnenia prejudiciálnych otázok v Úradnom vestníku Európskej únie bez toho, aby toto obmedzenie bolo použiteľné voči žalobcom, ktorí už napadli uplatnenie neuverejnených predpisov alebo žiadali o náhradu takto spôsobenej škody (dotknuté osoby konali v dobrej viere a existuje riziko vážnych problémov, pričom tieto problémy nie sú čisto hospodárskej povahy). Na druhej strane lotyšská vláda navrhovala to isté, ale ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku, aby už nebolo možné spochybniť rozhodnutia vydané v dobrej viere na základe právnej úpravy Spoločenstva ešte neuverejnenej v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré neboli napadnuté ich adresátmi (ak by sa vzhľadom na zmysel tohto rozsudku mali zrušiť z toho vyplývajúce správne rozhodnutia pre neexistujúci právny základ, spôsobilo by to veľkých počet návrhov na zrušenie, ako aj významné finančné dôsledky, a to nielen pre rozpočty členských štátov, ale aj pre rozpočet Únie).
I keď sa Najvyšší súd SR k uvedenému stanovisku Súdneho dvora nevyjadril, je zrejmé, že postupoval v súlade s uvedenými usmerneniami Súdneho dvora (body 71 až 73 rozsudku Skoma-Lux), nakoľko vec FIVA bola zažalovaná na Krajskom súde v B. Bystrici ešte pred vydaním rozsudku vo veci Skoma-Lux.
Aj keby Súdny dvor obmedzil časové účinky rozsudku ku dňu podaniu prejudiciálnych otázok, bolo by možné použiť nielen podanie opravného prostriedku v súdnom, ale aj v správnom konaní (tzn. napadnutie rozhodnutia Colného úradu).
Literatúra
Bobek, M.: K absenci řádného vyhlášení komunitární legislativy v jazycích nových členských států. Soudní rozhledy 12/2006, s. 449 – 472.
lašťan, M.: Publikácia sekundárneho práva Európskej únie - neexistujúci a chybný preklad do úradných jazykov EÚ. In: Justičná revue, č .3/08, strana 473 a nasl.
Siman, M. – Slašťan, M: Súdny systém Európskej únie. 2. vydanie. Poradca podnikateľa, Žilina 2008, s. 117 a nasl.
Siman, M. - Slašťan, M.: Primárne právo Európskej únie. 3. vydanie. Bratislava: EUROIURIS – Európske právne centrum, 2010, s. 748 a nasl.
Slašťan, M.: Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. In: Zborník z konferencie Komunitárne právo na Slovensku - päť rokov „po“. Bratislava: Slovenská asociácia európskeho práva, 2009, s. 113 a nasl.
Zdroj rozhodnutia
Najvyšší súd Slovenskej republiky
http://nssr.blox.sk/