Vytlačiť túto stránku

Okolnosti sporu pred pristúpením do EÚ

Skutkový základ sporu/procesný vývoj

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. marca 2008 doručená sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len  „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 160/2007 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2007.

 

V úvode svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „uzatvoril so spoločnosťou P. spol. s r. o. (ďalej len „P.“) 17. marca 1995 zmluvu o výhradnom obchodnom zastúpení (ďalej aj „Zmluva“), ktorá bola uzatvorená na dobu určitú do 31. decembra 2007. Sťažovateľ Zmluvu vypovedal listom z 31. marca 2005 z dôvodu jej hrubého porušenia zo strany P., ktoré spočívalo v neplnení finančných záväzkov. Výpovedná doba uplynula 30. septembra 2005. P. si listom z 5. decembra 2005 uplatnila u sťažovateľa nárok na odstupné podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a 1. júna 2006 si tento nárok v sume 26 175 536,98 Sk vrátane 14 % úroku z omeškania od 9. decembra 2005 uplatnila aj na Okresnom súde Bratislava I.  Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo 14. mája 2007 sp. zn. 28 Cb 361/2006-593 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) o tomto návrhu rozhodol tak, že mu v plnom rozsahu vyhovel (...). Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby krajský súd napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 28. novembra 2007 sp. zn. 3 Cob 160/07-652 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že prvostupňový rozsudok v celom rozsahu potvrdil.“

Sťažovateľ tvrdil, že „vyčerpal všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy, keďže v zmysle príslušných ustanovení OSP (§ 236 až 243d) odvolací rozsudok nie je možné napadnúť dovolaním.“

Ďalej sťažovateľ zdôraznil, že „v konaní pred dotknutými všeobecnými súdmi nijako nespochybnil právo P. na odstupné, spočívajúce v priemernej ročnej odplate, ktorú P. poberala v rozhodnom období. P. si však nárok na odstupné uplatnila vo výške, presahujúcej priemer provízií, získaných za rozhodné obdobie, keď do základu pre výpočet odstupného zahrnula aj provízie, ktoré si počas trvania zmluvného vzťahu neuplatňovala ani ich nijako nenadobudla, ale nárok na ktoré si po skončení zmluvného vzťahu formou jednostranného započítania uplatnila v inom, ešte prebiehajúcom, súdnom konaní. Tak okresný súd, ako aj krajský súd priznali P. odstupné v požadovanej výške, t. j. vo výške, vypočítanej zo základu, ktorý netvorili len získané provízie, ale aj provízie, nárok na ktoré je súčasťou predmetu sporu medzi sťažovateľom a P. v inom súdnom konaní.“

Citujúc § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého má obchodný zástupca v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, a § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého nesmie výška odstupného prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie, upriamuje sťažovateľ pozornosť na zjavný rozdiel medzi získanou províziou a províziou, nárok na získanie ktorej je medzi zmluvnými stranami sporným.

Podľa sťažovateľa krajský súd ignorovaním tohto rozdielu postupoval proti gramatickému a logickému výkladu predmetného ustanovenia, ako aj proti výkladu e ratione legis.

Sťažovateľ taktiež pripomína skutočnosť, že ustanovenia § 652 až § 672a Obchodného zákonníka boli do právneho poriadku Slovenskej republiky prebrané na vykonanie smernice Rady č. 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (ďalej len „smernica“). V zmysle čl. 17 ods. 2 písm. b) smernice v prípade ukončenia dohody o obchodnom zastúpení má obchodný zástupca nárok na náhradu (t. j. odstupné), pričom výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa odškodneniu za jeden rok, ktorá je vypočítaná z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov, a pokiaľ dohoda trvala kratšie ako päť rokov, odškodnenie sa vypočíta ako priemer za toto obdobie.

Osobitnú pozornosť sťažovateľ zameriava na okolnosti týkajúce sa komunitárneho pôvodu príslušných ustanovení Obchodného zákonníka konštatujúc, že „Krajský súd svojím rozhodnutím obligatórnu povahu komunitárnej úpravy ignoroval a túto úpravu – v rozpore s rozhodnutím tak komunitárneho, ako aj vnútroštátneho zákonodarcu – obohatil o tretí režim, spočívajúci v rozšírení základu pre výpočet odstupného o provízie, ktoré obchodný zástupca počas trvania obchodného vzťahu nenadobudol.
Krajský súd teda v priamom rozpore so znením smernice a bez toho, aby pre takýto postup mal oporu v prejudiciálnom rozhodnutí ESD, nad rámec znenia a účelu úpravy obligatórnu schému pre výpočet odstupného rozšíril o svoju „vlastnú“ kategóriu – o provízie, ktoré si obchodný zástupca formou obrany voči nároku protistrany uplatnil v inom, skôr začatom a ešte neskončenom, súdnom konaní.“

Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade niet „žiadnych pochybností o tom, že otázka správneho výkladu pojmu „získané provízie“ (zákon), resp. „poberaná odplata“ (smernica) bola pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová - tvorila napokon ťažisko odvolacieho konania. Výnimka acte éclairé je v zmysle rozhodnutia ESD vo veci CILFJT uplatniteľná v prípadoch, ak otázka, ktorá v konaní pred vnútroštátnym súdom vyvstala, je materiálne identická s otázkou, ktorá už v minulosti bola predmetom prejudiciálneho konania. V žiadnom zo svojich doterajších rozhodnutí sa však ESD výkladom otázky vymedzenia odplaty obchodného zástupcu priamo nezaoberal a v tejto súvislosti rozhodol „len“ o tom, že smernica v tejto časti predstavuje pre členské štáty mandatórny rámec. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa s týmito povinnosťami nijako nevysporiadal a na nevyhnutnosť výkladu zákona v súlade so smernicou nijako neprihliadol. Ak však krajský súd chcel prisúdiť pojmu „získané provízie“ iný ako zaužívaný a gramatickým aj teleologickým výkladom podopretý význam, z jeho viazanosti zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy vyplýva, že z dôvodu komunitárnej úpravy tohto pojmu tak smel urobiť len v súčinnosti s ESD. Postup, ktorým túto podmienku obišiel, zbavil sťažovateľa práva, aby o jeho veci rozhodol súd, ktorého príslušnosť v tomto smere ustanovuje ústava a zákon v spojení s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

  1. Základné právo S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 160/07 porušené bolo.
  2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 160/07-652 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním z 2. apríla 2008, v ktorom zaujal názor, že kľúčový význam na rozhodnutie mal v danej veci výklad slovného spojenia „získané provízie“, pričom v spojitosti s tým dodal, že „Na zodpovedanie tejto otázky, resp. pre právny výklad komunitárneho práva určite nie je potrebné prejudiciálne rozhodnutie ESD.“

Výrok rozhodnutia

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

Odôvodnenie

Základné právo na súdnu ochranu a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

Treba uviesť, že ústavný súd sa v doterajšej svojej judikatúre ešte výslovne nevyjadril, či považuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj to, aby všeobecný súd predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, judikatúry Súdneho dvora ES a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Pre úvahy ústavného súdu treba vziať na zreteľ čl. 234 zmluvy, judikatúru Súdneho dvora ES k tomuto článku, judikatúru ústavného súdu k obsahu základného práva na súdnu ochranu a v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy aj Občiansky súdny poriadok a judikatúru k jeho príslušným ustanoveniam.

Vnútroštátny súd je podľa § 1 OSP povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Súd dosahuje tento základný a aj ústavne vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 ústavy) v postupe pred ním využívajúc pritom rozmanité procesné prostriedky. Takýmto procesným úkonom vnútroštátneho súdu je prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, ak súd rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (najmä podľa čl. 234 zmluvy). Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonná úprava predpokladá, že súd bude na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov niekedy potrebovať na rozhodnutie vo veci samej výklad práva Európskeho spoločenstva (ďalej len „spoločenstvo“) podávaný Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke.

V tejto súvislosti však ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia / nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo / nevyhovelo.

Povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť prejudiciálnu otázku ako ústavne chránený obsah základného práva na súdnu ochranu

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania).

Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov a súčasne aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo ústavný súd.
 Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Zákonný sudca a nesprávne obsadený súd v konaní, v ktorom bol súd povinný predložiť prejudiciálnu otázku

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu o práve na zákonného sudcu (napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04, IV. ÚS 161/08), ako aj judikatúry najvyššieho súdu (napr. uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 28. januára 1998 - Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu, rok 1999, č. 99; podobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002) týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu, tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES porušil jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohlo byť podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu skutkovým a právnym základom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa § 237 písm. g) OSP je totiž dovolanie prípustné, ak súd bol nesprávne obsadený. Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu, ale aj najvyššieho súdu, vzťahuje rovnako na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu tohto jeho práva podaním dovolania.

Dosiaľ sa ústavný súd a podľa všetkého ani najvyšší súd nevyjadrili k otázke, či nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES súdom, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, by mohlo zakladať záver o nezákonnom sudcovi a v nadväznosti na to i záver o nesprávne obsadenom súde. Ústavný súd je toho názoru, že riešenie tejto otázky primárne patrí do právomoci najvyššieho súdu, čo vyplýva z jeho postavenia v systéme všeobecného súdnictva.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 zmluvy je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru ES. V dôsledku toho je Súdny dvor ES v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982). Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Ústavný súd je preto toho názoru, že ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený tak, ako to napokon tvrdí aj samotný sťažovateľ uvádzajúc, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.

Takáto procesná situácia je však zákonom ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP a prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Preto sťažnosť v tomto konaní treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd uvádza, že na podporu záverov tohto rozhodnutia možno spomenúť aj úlohu najvyššieho súdu pri zjednocovaní judikatúry všeobecných súdov, ktorá spočíva v ich usmerňovaní týkajúcom sa toho, kedy majú požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Komentár

Predmetom konania bolo porušenie práva na zákonného sudcu z dôvodu, že súd poslednej inštancie nepredložil Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku v súlade s článkom 234 Zmluvy o založení ES v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP.

Ústavný súd v tomto prípade, podobne ako viaceré orgány ochrany ústavnosti iných členských štátov únie, dospel k záveru, že predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES je súčasťou práva na súdnu ochranu. Zároveň však pripomína, že „účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia / nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo / nevyhovelo.“

Je pravdou, že návrhmi účastníkov konania na podanie prejudiciálnej otázky nie je vnútroštátny súd viazaný (pozri 6.10.1982, 283/81, CILFIT, Zb. s. 3415, bod 9) a nemusí prerušiť konanie a podať prejudiciálnu otázku ani vtedy, keď to navrhujú zhodne obe protistrany (93/78, Mattheus, 22.11.1978, Zb. s. 2203, bod 5). Ďalším podporným argumentom je aj skutočnosť, že ak by prejudiciálne konanie na Súdnom dvore mohol iniciovať priamo účastník vnútroštátneho konania, donútil by tým vnútroštátny súd nepriamo k prerušeniu konania až do rozhodnutia Súdneho dvora (31 a 33/62, Wöhrmann, 14.12.1962, Zb. s. 965, 980, fr. znenie).

Navyše, možnosť účastníka konania ovplyvniť predloženie resp. nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru prostredníctvom odvolania proti uzneseniu slovenského súdu o predložení resp. nepredložení prejudiciálnej otázky nie je v praxi až taká jednoznačná, pretože v prípade, ak by aj odvolací súd odvolaniu vyhovel a zrušil napadnuté uznesenie, jedine ten slovenský súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, je oprávnený návrh na začatie prejudiciálneho konania (t. j. podanú prejudiciálnu otázku) ponechať, zmeniť alebo vziať späť.

Tak ako Súdny dvor uvádza v prípade Cartesio, „v prípade uplatnenia pravidiel vnútroštátneho práva týkajúcich sa práva na odvolanie proti rozhodnutiu nariaďujúcemu podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pre ktoré je typická skutočnosť, že celý spor vo veci samej zostáva v konaní na vnútroštátnom súde, pričom iba rozhodnutie vnútroštátneho súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania bolo predmetom obmedzeného odvolania, samostatná právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ktorú článok 234 ES poskytuje prvému uvedenému súdu, by bola spochybnená, keby odvolací súd tým, že by zmenil rozhodnutie nariaďujúce podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zrušil ho alebo nariadil súdu, ktorý vydal toto rozhodnutie, aby pokračoval v prerušenom vnútroštátnom konaní, mohol zabrániť vnútroštátnemu súdu využiť možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ktorú mu poskytuje Zmluva ES.“ (C-210/2006, 16.12.2008, bod 96).

Snáď najväčším pochybením ústavného súdu je v tomto prípade nasledujúce konštatovanie: „z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo ústavný súd.“. Týmto dodatkom si ústavný súd akoby chcel uzurpovať kontrolu nad podávaním prejudiciálnych otázok na základe domnienky, že spolu s najvyšším súdom sú jedinými slovenskými súdnymi orgánmi, proti rozhodnutiu ktorých nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok v súlade s článkom 234 Zmluvy o založení ES.

Naopak, súdom poslednej inštancie, ktorý má za okolností uvedených v článku 234 Zmluvy o založení ES a súvisiacej judikatúry povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, môže byť v podmienkach slovenského právneho poriadku aj okresný alebo krajský súd, ak proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok: napríklad prípady neprípustnosti odvolania sú uvedené v § 202 OSP alebo prípady prípustnosti resp. neprípustnosti dovolania upravujú § 236 až 239 OSP.

Možnosť podať dovolanie v prípade porušenia povinnosti slovenského súdu predložiť prejudiciálnu otázku, a to na základe zmätočnosti podľa § 237 písm. g) OSP z dôvodu nesprávne obsadeného súdu, nemožno považovať za automaticky dostupný opravný prostriedok na účely článku 234 Zmluvy o založení ES, pretože ho možno využiť iba v prípadoch, v ktorých bol slovenský súd povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ale nie vo všeobecnosti v prípadoch, v ktorých nesprávne interpretoval komunitárne právo.

Napríklad vezmime do úvahy hypotézu, že slovenský odvolací súd prejednáva vec s komunitárnym prvkom, avšak v súlade s teóriou ‘acte éclairé‘ sa nemusí obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor, pretože zistil, že ide o hmotnoprávne rovnakú otázku, akú už Súdny dvor v podobnom prípade v rámci prejudiciálneho konania vyriešil (28 až 30/62, Da Costa, 27.3.1963, Zb. s. 61, 75, 76, fr. znenie), alebo o otázku, ktorej právna stránka bola už vyriešená judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na druh konania, v ktorom táto judikatúra vznikla a bez ohľadu na to, že vyvstávajúce otázky nie sú úplne identické (283/81, CILFIT, 6.10.1982, s. 3415, body 13 a 14). Odvolací súd vydá rozhodnutie, ktorým potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa v tej istej veci, pričom vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania; pôjde však o rozhodnutie, ktoré bude v rozpore s komunitárnym právom. V takom prípade účastník konania nebude mať k dispozícii prípustné dovolanie, ktoré by mohol v súlade s § 241 ods. 2 písm. c) odôvodniť nesprávnym právnym posúdením veci a nebude môcť použiť ani § 237 písm. g) OSP, keďže slovenský súd neporušil povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na Súdny dvor.

Procesný inštitút dovolania je preto potrebné v civilnom konaní považovať za opravný prostriedok v zmysle článku 234 ZES iba v prípadoch umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou komunitárneho práva (v prípade rozsudku § 238 ods. 1 až 3 s výnimkou ods. 4 a 5 OSP), t. j. keď je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu:

  • ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej;
  • v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci; alebo
  • ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolacím dôvodom bude v takomto prípade nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c) OSP). Analogicky možno postupovať v prípade prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 OSP).

Tejto argumentácii nasvedčuje aj doterajšia judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej pojem opravný prostriedok podľa článku 234 Zmluvy o založení ES znamená, že nesprávna interpretácia aplikovaného komunitárneho práva môže byť predmetom kontroly na súde vyššej inštancie. V oboch týchto prípadoch sa jednalo o kasačné opravné prostriedky existujúce vo švédskom a maďarskom právnom systéme, ktoré sú svojimi hlavnými znakmi príbuzné slovenskému dovolaniu, najmä vymedzením prípustných dôvodov (§ 241 ods. 2 OSP), ale na rozdiel od slovenského dovolania sú prípustné vo všeobecnosti voči všetkým právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu (vrátane prípadu, ak odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa), až na niektoré osobitné výnimky (napr. ak účastník konania nevyužil v tej istej veci možnosť odvolania, nemôže podať ani kasačný opravný prostriedok), a preto ich Súdny dvor uznal za opravný prostriedok na účely článku 234 Zmluvy o založení ES (C-99/00, Lyckeskog, 4.6.2002, Zb. s. I-4839, body 5, 6, 16 a 17; C-210/06, Cartesio, 16.12.2008, body 8, 9 a 75 až 79). Pre správnosť je potrebné upozorniť, že rozsudok v maďarskej veci Cartesio bol vynesený v období po rozhodnutí ústavného súdu.

Povinnosť podávania prejudiciálnych otázok v súlade s článkom 234 Zmluvy o založení ES sa teda vzťahuje na akýkoľvek slovenský súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je v konkrétnej veci (v civilnom alebo v trestnom konaní) prípustné odvolanie, sťažnosť, alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou komunitárneho práva (podľa § 238 ods. 1 až 3 v spojení s § 241 ods. 2 OSP).

Samozrejme, jednoznačnú a záväznú odpoveď na problematiku dovolania podľa slovenského právneho priadku, ako opravného prostriedku podľa článku 234 Zmluvy o založení ES, môže poskytnúť iba Súdny dvor vo svojej budúcej rozhodovacej praxi v prípade, že mu bude predložená takáto prejudiciálna otázka.

Unáhlené konštatovanie ústavného súdu o zúžení pojmu „súd vyššej inštancie“ iba na najvyšší súd a ústavný súd je o to viac prekvapujúce, že ústavný súd v tom istom rozhodnutí v rámci zásady subsidiarity svojej právomoci pripomína „úlohu najvyššieho súdu pri zjednocovaní judikatúry všeobecných súdov, ktorá spočíva v ich usmerňovaní týkajúcom sa toho, kedy majú požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke“; ďalej ústavný súd pokračuje a operuje „ústavnou a zákonnou zodpovednosťou najvyššieho súdu za zjednocovanie súdnej praxe nižších súdov aj vo vzťahu k ich povinnosti predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru ES, predovšetkým, ak sú v procesnom postavení, v ktorom sa zásadne proti ich rozhodnutiu vo veci samej vylučuje opravný prostriedok“, pričom nakoniec sám zbytočne a navyše chybne prejudikuje pojem súdneho orgánu, proti rozhodnutiu ktorého nie je podľa slovenského práva prípustný opravný prostriedok podľa článku 234 Zmluvy o založení ES. Navyše analýza komunitárneho pojmu opravný prostriedok a súd poslednej inštancie podľa článku 234 Zmluvy o založení ES pri aplikácii na slovenské procesné normy, ktorá si vyžaduje prácu s doterajšou judikatúrou Súdneho dvora a doktrinálnymi úvahami, je obsiahnutá a ʻvyriešenáʻ v rozhodnutí ústavného súdu na 22 riadkoch.

Nakoniec však treba vyzdvihnúť, že ústavný súd použil a odkázal v tomto rozhodnutí aspoň ojedinele na judikatúru Súdneho dvora (konkrétne na vyššie spomenuté rozhodnutia Navas, CILFIT a Köbler), a to vrátane vhodného zdôraznenia zodpovednosti „členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu“, pokiaľ tento „nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť“ (Köbler).
Na druhej strane, v rozhodnutiach ústavného súdu zatiaľ chýba jednotný systém citácie rozsudkov Súdneho dvora.

Ústavný súd na záver subsumuje porušenie článku 234 Zmluvy o založení ES slovenským súdom (t. j. porušenie povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku) pod pojem „nesprávne obsadený súd“, keďže vo veci nerozhodoval zákonný sudca, čo je dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP, ako aj dôvodom na vylúčenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Ďalšie poznámky k povinnosti vnútroštátnych súdov predkladať prejudiciálne otázky podľa čl. 234 Zmluvy o založení ES:

Povinnosť obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor vyplýva zo spolupráce, ktorá existuje medzi súdmi členských štátov a Súdnym dvorom a ktorej cieľom je zaručiť jednotnú aplikáciu a interpretáciu komunitárneho práva vo všetkých členských štátoch (C-337/95, Dior, 4.11.1997, Zb. s. I‑6013, bod 25). Prejudiciálnymi otázkami sa musia zaoberať predovšetkým súdne orgány rozhodujúce v poslednom stupni, aby sa zabránilo vytváraniu vnútroštátnej judikatúry odporujúcej komunitárnemu právu (107/76, Hoffmann-La Roche, 24.5.1977, Zb. s. 957, bod 5; 35 a 36/82, Morson, 27.10.1982, Zb. s. 3723, bod 8).

Touto povinnosťou sú dotknuté nielen najvyššie súdy členských štátov (napr. C‑337/95, Christian Dior, 4.11.1997, Zb. s. I-6013, body 12 a 15), ale všetky súdy rozhodujúce v druhom resp. v poslednom stupni bez ohľadu na to, či ide o prejudiciálnu otázku výkladu komunitárneho práva alebo platnosti komunitárneho aktu.

Aj súd rozhodujúci v poslednom stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie veci samej. Ak sa jedná o otázku, ktorej vyriešenie nemá z hľadiska prebiehajúceho vnútroštátneho konania význam, vnútroštátny súd by nemal podávať prejudiciálnu otázku a zbytočne tým predlžovať konanie. Na druhej strane by mal byť sudca pri odmietnutí položenia prejudiciálnej otázky opatrný a zdržanlivý, nakoľko mnohokrát nemusí správne identifikovať jej opodstatnenosť, pretože v mnohých prípadoch je potrebné požiadať Súdny dvor o výklad komunitárneho práva práve preto, aby na jeho základe vnútroštátny súd vôbec mohol posúdiť možnosti aplikácie interpretovaného komunitárneho ustanovenia v prebiehajúcom spore.

Na základe výkladu článku 234 ZES Súdnym dvorom vnútroštátne súdne orgány, proti rozhodnutiam ktorých nie je prípustný opravný prostriedok, nemusia podávať prejudiciálne otázky v nasledujúcich prípadoch:

  • ak rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nie je potrebné pre rozhodnutie veci samej, t. j. ak je otázka ohľadom výkladu komunitárneho práva nepodstatná a odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na vyriešenie sporu (6.10.1982, 283/81, CILFIT, s. 3415, bod 10);
  • ak je vec prejednávaná v naliehavom alebo skrátenom konaní;
  • ak ide o hmotnoprávne rovnakú otázku, akú už Súdny dvor v podobnom prípade v rámci prejudiciálneho konania vyriešil (28 až 30/62, Da Costa, 27.3.1963, Zb. s. 61, 75, 76, fr. znenie), alebo o otázku, ktorej právna stránka bola už vyriešená judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na druh konania, v ktorom táto judikatúra vznikla a bez ohľadu na to, že vyvstávajúce otázky nie sú úplne identické – teória ‘acte éclairé‘ (6.10.1982, 283/81, CILFIT, s. 3415, body 13 a 14), alebo ak ide o hmotnoprávne rovnakú otázku, aká už bola predmetom prejudiciálneho rozhodnutia v rámci toho istého vnútroštátneho konania (C-337/95, Dior, 4.11.1997, Zb. s. I‑6013, bod 29);
  • ak je správna interpretácia komunitárneho práva tak jasná, že nevyvoláva žiadne pochybnosti o spôsobe vyriešenia danej otázky; súd musí byť zároveň presvedčený, že rovnakým spôsobom by danú otázku vyriešil Súdny dvor alebo ktorýkoľvek súd iného členského štátu – teória ‘acte clair‘ (6.10.1982, 283/81, CILFIT, s. 3415, bod 16).

Literatúra

Bobek, M., Komárek, J., Passer, J. M., Gillis, M., Předběžná otázka v komunitárním právu, Linde Praha 2005

MAZÁK, Ján: Hľadanie odpovede na prejudiciálnu otázku v praxi ústavného súdu, In: Justičná revue, 1/2009, s. 90-96

PROCHÁZKA, Radoslav: Prejudiciálna otázka v judikatúre ústavného súdu, In: Justičná revue, 10/2008, s. 1399-1403

SIMAN, Michael - SLAŠŤAN, Miroslav: Súdny systém Európskej únie. 2. vydanie. Poradca podnikateľa, Žilina 2008

Zdroj rozhodnutia

http://www.concourt.sk/search